Bratislava/nahlas

ratislava/nahlas bola neveľká knižka s rozsahom 64 strán formátu A4. Tvorili ju preambula, edičná poznámka a štyri hlavné časti (Prírodné zložky prostredia, Kultúrno-historické zložky prostredia, Sociálne prostredie, Súvislosti). Spolu obsahovala 17 kapitol zaoberajúcich sa rôznou problematikou od kvality ovzdušia až po znevýhodnené sociálne skupiny.
Zostavovateľom bol Ján Budaj a vydavateľmi Mikuláš Huba a Juraj Flamík ako štatutárni zástupcovia Základných organizácií SZOPK č. 6 a 13 v Bratislave. V redakčnom kolektíve bolo 6 členov (Ján Budaj, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, Mikuláš Huba, Peter Tatár), v autorskom 23 členov (Ján Budaj, Mária Filková, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, Ivan Gojdič, Mikuláš Huba, Vladimír Ira, Gabriela Kaliská, Vladimír Kohút, Judita Kokolevská, Juraj Kubáček, Ivan Kusý, Peter Kresánek, Igor Levský, Zora Okáliová-Paulíniová, Juraj Podoba, Kamil Procházka, Pavel Šremer, Ivan Štúr, Peter Tatár, Jana Višváderová, Hana Volková (Zemanová)). Na zostavení diela sa spolu podieľalo vrátane recenzentov 84 ľudí.

Bratislava/nahlas (B/n) vyšla ako príloha k zápisnici zo spoločnej členskej schôdze Základných organizácií č. 6. a 13 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislave, uskutočnenej dňa 4.6.1987. V skutočnosti prvé vydanie v náklade 1000 ks. vyšlo začiatkom októbra 1987 a druhé, v náklade 2000 ks., cca o 3 týždne neskôr.
Podľa neoficiálnych údajov sa len v priebehu prvého mesiaca po vydaní B/n nelegálne vyhotovilo okolo 60 000 kópií na najrôznejších dobových nosičoch a médiách.

Bratislava/nahlas bola, spolu s dunajskými iniciatívami, opravami ľudových stavieb, kláštora v Mariánke, či stredovekého domu v Banskej Štiavnici, záchranou historických cintorínov a s niektorými ďalšími monumentálnymi kolektívnymi aktivitami, jedným z vyvrcholení dovtedajších ochranárskych snažení. V tomto zmysle bola v prvom rade kritikou vtedajších rozhodnutí či nečinnosti a navrhovaním alternatívnych riešení. Bola artikulovaným a verbálnym naplnením vízie nového, demokratického, kultúrnejšieho, ekologickejšieho, zdravšieho a krajšieho Slovenska. Takto k nej pristupovala aj väčšina jej tvorcov. Prevažne politickou sa celá záležitosť stala až následne, najmä po jej masívnom spropagovaní na Hlase Ameriky. Potom už ani nemala veľmi inú možnosť, ako sa začať správať „politicky“. Práve tie dva roky od októbra 87 do novembra 89 boli akousi vysokou školou disidentstva či opozičnej politiky pre mnohých aktérov Bratislavy/nahlas, novembrových tribúnov a ponovembrových – zväčša krátkodobých - politikov. Možno aj preto ju Václav Havel nazval slovenskou obdobou Charty 77.