Bratislavská päťka

Zjednotenie disentu akcelerovalo zatknutie členov bratislavskej päťky v auguste 1989. Členovia Hnutia za občiansku slobodu, ktoré vzniklo v októbri 1988 v Prahe, Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák poslali 4. augusta 1989 vláde Slovenskej socialistickej republiky list, ktorým ju informovali o úmysle na výročie okupácie vojskami Varšavskej zmluvy z roku 1968 uctiť si pamiatku jej obetí. Štátna bezpečnosť zatkla členov bratislavskej päťky 14. augusta 1989 a obvinila ich z trestného činu poburovania podľa §100 trestného zákona. 17. augusta vyšetrovateľ oznámil Kusému a Čarnogurskému obvinenie z trestného činu podvracania republiky podľa §98 trestného zákona, ako aj z trestného činu poburovania podľa §100, z čoho boli obvinení aj zvyšní členovia bratislavskej päťky vyšetrovaní na slobode. Kusý bol navyše obvinený z trestného činu poškodzovania záujmov republiky v cudzine podľa §112 trestného zákona, pretože mal v rokoch 1988 a 1989 poslať do RSE minimálne 15 článkov. Ich zatknutie sa považovalo za pokus režimu urobiť z obžalovaných odstrašujúci príklad a zároveň využiť túto kauzu ako varovanie ďalším občanom Slovenska, ktorí by sa pokúšali o disidentskú činnosť. Čarnogurskému malo priťažiť obvinenie, podľa ktorého sa v júli 1989 na verejnom zhromaždení v obci Predmier „dožadoval, aby boli prijaté požiadavky obsiahnuté v antisocialistickej výzve Niekoľko viet a žiadal zmenu volebného zákona a uskutočnenie tzv. slobodných volieb“. Priťažilo mu aj obvinenie z vydávania samizdatového časopisu Bratislavské listy.

Zatknutie vyvolalo na Slovensku vlnu protestov, ktoré zjednotili prúdy odporu proti režimu nebývalým spôsobom, pričom J. Čarnogurský a M. Kusý boli vzatí do vyšetrovacej väzby. Kľúčový je protestný list z 30. augusta 1989, pod ktorým nájdeme podpis veľkej väčšiny odporcov režimu konca 80. rokov, vrátane lídrov skrytej cirkvi J. Ch. Korca, F. Mikloška a S. Krčméryho, spisovateľa Milana Šimečku, ochranára Mikuláša Hubu, Jána Langoša, Milana Kňažka, či Alexandra Dubčeka, ktorý sa po prvý krát pripojil k skupinovému protestu podpísaného zástupcami iných disidentských skupín. Neskôr sa pridali protestné listy ďalších osobností, s predtým indiferentným až konformným postojom voči režimu vrátane sociológov, spisovateľov či výtvarníkov. Veľký ohlas mal aj list Václava Havla na podporu bratislavskej päťky, ktorý bol adresovaný poľskému premiérovi Tadeuszovi Mazowieckemu a lídrovi maďarských reformných komunistov Imre Pozsgayovi.

Vypracovanie obžaloby a zháňanie dôkazov trvalo vyšetrovateľom takmer dva mesiace, a tak sa samotný proces začal až v októbri. Proces prebiehal v priestoroch Mestského súdu a Justičného paláca. Súdne pojednávania boli navštevované stovkami ľudí prejavujúcimi sympatie a solidaritu s väznenými. Preto sa na manifestáciách pred Justičným palácom konaných ešte pred 17. novembrom pravidelne stretávali ľudia z celého Slovenska. V súdnej sieni aj pred budovou súdu bolo prítomných viacero disidentov, zahraničných novinárov či diplomatov pri každom pojednávaní, ktorý sa o vývoj procesu intenzívne zaujímali. Spravodajstvo o procese prinášali najmä zahraničné rozhlasové stanice, ktoré si podrobne všímali jeho priebeh. S tým ostro kontrastoval postoj domácich médií, ktoré sa prípadu nevenovali.

Prvé (neverejné) súdne pojednávanie sa konalo 6. októbra. Malo rozhodnúť, či Čarnogurský a Kusý zostanú vo väzení alebo budú súdení na slobode. Súd rozhodol Kusého po siedmych týždňoch vo vyšetrovacej väzbe prepustiť a proces proti Čarnogurskému odložiť. Na ulici čakali desiatky ľudí, okrem Kusého najbližšej rodiny aj Hana Ponická či Milan Šimečka. Rozhodnutie o prepustení Čarnogurského odložili na 9. október, kedy Čarnogurského žiadosť zamietli, hoci obaja boli obvinení z rovnakého trestného činu. Čarnogurskému vyšetrovatelia ponúkli, že by ho prepustili ak by podpísal vyhlásenie, že nebude ďalej „páchať trestnú činnosť“, čo však odmietol. Pojednávanie s Čarnogurským sa konalo 6. novembra v dopoludňajších hodinách na Mestskom súde v Bratislave. Ján Čarnogurský vystúpil s rečou, ktorá súd donútila po 15 minútach pojednávanie ukončiť a odročiť. Vyslovil totiž námietku proti zaujatosti predsedu a členov senátu, ako aj prokurátora s tým, že ide o nomenklatúrne kádre komunistickej strany a preto žiada ich odvolanie zo súdneho konania. Súdne pojednávanie s Kusým, Seleckým, Ponickou a Maňákom sa konalo 13. – 14. novembra na Mestskom súde v Bratislave. Toto pojednávanie nebolo verejné, ale pred súdom sa zhromaždilo niekoľko desiatok ľudí vyjadrujúcich obžalovaným solidaritu spievaním hymnických pesničiek a modlitbami. Opäť prišlo viacero osobností z disentu na čele s Dubčekom, Jiřím Hájkom a Ladislavom Ťažkým. Významná bola aj účasť členov predsedníctva Medzinárodnej Helsinskej federácie na čele s kniežaťom Schwarzenbergom.

20. novembra sa začali v Bratislave organizovať manifestácie proti komunistickému režimu. Prvá z nich sa konala 20. novembra na Hviezdoslavovom námestí a Milan Kňažko na nej ako jednu z požiadaviek predniesol prepustenie Jána Čarnogurského z väzenia, zároveň s požiadavkou generálneho štrajku. Na ďalších mítingoch počas nasledujúcich dvoch dní už táto požiadavka nezaznela, hoci sa manifestácií zúčastnili aj Tibor Bőhm či Anton Selecký, ktorí chceli účastníkov manifestácie informovať o priebehu procesu a vyzvať, ich aby prišli podporiť Čarnogurského pred Justičný palác. Na stretnutí v bratislavskom Štúdiu S za prítomnosti predstaviteľov VPN Miroslav Kusý zopakoval požiadavku prísť 22. novembra pred Justičný palác podporiť Jána Čarnogurského v prebiehajúcom procese. Zo zvodiek ŠtB vyplýva, že požiadavka prísť 22. novembra pred Justičný palác odznela na viacerých protirežimných zhromaždeniach prvých dní, vrátane manifestácií v centre Bratislavy a stala sa jednou z hlavných požiadaviek formujúcej sa opozície. Výzvy na podporu Čarnogurského našli mohutnú odozvu. 22. novembra 1989 sa pred Justičným palácom na vtedajšej Šoltésovej ulici zišli tisíce demonštrantov požadujúcich prepustenie Čarnogurského. V ten deň sa odohrali pred Justičným palácom dve manifestácie. Prvá sa konala dopoludnia a zúčastnilo sa jej približne 5 000 ľudí, ktorí niesli transparenty Slobodu Čarnogurskému a československé vlajky, požadujúc popri oslobodení Čarnogurského aj demokraciu a zrušenie Štátnej bezpečnosti. Manifestujúci sa dožadovali, aby bol proces prenášaný reproduktormi, čo však nebolo dovolené. Túto úlohu prevzala na seba Hana Ponická, ktorá čítala priebežné správy „vynášané“ znútra súdnej siene. Na manifestácii prehovoril Alexander Dubček, apelujúc na dôstojné vystupovanie manifestujúcich. Na manifestácii boli prečítané listy kardinála Tomáška či vyhlásenie VPN. Druhá manifestácia sa konala popoludní a zúčastnilo sa jej asi 17 000 ľudí. Prítomní veriaci sa modlili a zapaľovali sviečky. Súdne pojednávanie trvalo až do neskorých večerných hodín a súdna sieň bola preplnená záujemcami, vrátane viacerých zahraničných diplomatov na čele s predstaviteľmi konzulátu USA, rakúskym generálnym konzulom v Bratislave či predstaviteľmi medzinárodných organizácií bojujúcich za dodržiavanie ľudských práv. Proces pokračoval 23. novembra v dopoludňajších hodinách, pričom sa pred Justičným palácom zišlo približne 600 manifestujúcich vrátane zahraničných novinárov. Už počas dopoludňajšieho pojednávania súd Čarnogurského oslobodil spod obžaloby. Pri vyhlásení rozsudku predseda senátu konštatoval, že sa časy menia a veci, za ktoré bol Čarnogurský stíhaný, je už možné hovoriť slobodne. Tiež dodal, že súd nemôže ľuďom upierať právo slobodne sa vyjadrovať. Čarnogurského z väzenia prepustili 25. novembra vo večerných hodinách. Na druhý deň už rečnil na tribúne preplneného Námestia SNP v Bratislave, z ktorej sa ľuďom poďakoval za ich podporu a vyzval ich zúčastniť sa generálneho štrajku.

Uznesenie VS-ČVS-545/89 zo dňa 14.8.1989

Príkazy na prijatie do väzby

Foto: Justičný palác-proces s J. Čarnogurským 22.11.1989