Rozália Stella Danková (1920 - 2017)

Foto: Rozália Stella Danková

Životopis

„Tým, čo Boha milujú, všetko môže poslúžiť k dobrému.“

Príbeh pamätníka

Rozália Danková sa narodila 26. 4. 1920 vo Svätom Kríži nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom). Rodičia mali obchod s textilným tovarom, ktorý viedla väčšinou matka, pretože otec sa vrátil z prvej svetovej vojny ako invalid. Základnú školu navštevovala vo svojom rodisku. Meštianskej školu absolvovala v Banskej Bystrici a pokračovala v štúdiách na Rímskokatolíckom učiteľskom ústave v Nitre, ktorý viedli Dcéry kresťanskej lásky (DKL) sv. Vincenta de Paul (vincentky).
Po maturite roku 1939 vstúpila do Spoločnosti DKL a v noviciáte v Ladcoch prijala rehoľné meno Stella. V roku 1944 ich predstavené poslali pomáhať do nemocníc, ona bola v Topoľčanoch, kde bolo aj oddelenie partizánov. Krátko pred prechodom frontu, 26. 3. 1945, bola svedkom toho ako sovietske lietadlá bombardovali Nitru. Pomáhala v miestnej nemocnici.
Keď po druhej svetovej vojne r. 1945 boli všetky cirkevné školy a sociálne inštitúty poštátnené, štátna správa začala rehoľných pedagógov ľubovoľne premiestňovať. Dostala sa na štátnu meštiansku školu v Nitre a posledný rok vyučovala v novozriadenej meštianskej škole v Zbehoch. Dňa 29. 8. 1950 počas Akcie R nastali deportácie rehoľných sestier. Provinciálny dom DKL v Ladcoch sa stal táborom pre viac ako 300 vyvezených rehoľných sestier z rôznych rádov pod dozorom ŠtB. Sestra Stella pracovala v trenčianskej nemocnici na oddelení RTG do 29. 8. 1955, keď nastali deportácie rehoľných ošetrovateliek aj z nemocníc.
Potom pracovala v kancelárii nového domova dôchodcov v Čechách v Smečne do 18. augusta 1958, keď bola políciou odvezená do väzenia v Brne spolu s ďalšími tromi spolusestrami. Dôvodom uväznenia bola spolupráca s pátrom Hutyrom, predstaveným vincentínov a vincentiek, ktorý sa skrýval sedem rokov. Ďalšou príčinou odňatia slobody boli stretnutia s dievčatami-kandidátkami, nádejnými tajnými rehoľnými sestrami DKL. Hlavný súdny proces Hutyra a spol. sa konal v Prahe v Ruzyni v septembri 1958 a ďalší, na ktorom sa zúčastnila aj sestra Stella, Olšovská a spol., v Brne o dva mesiace neskôr, 19. novembra. Po vynesení rozsudku dostala výmer trestu na dva roky a šesť mesiacov podľa § 79 za „podvracanie republiky.“ Po pol roku ju premiestnili do Nápravního zařízení v Pardubiciach. Keď v roku 1960 bola vyhlásená všeobecná amnestia, chcela sa vrátiť do domova dôchodcov v Smečne, ale musela nastúpiť do charity v Bíle Vodě u Javorníka na poľskom pohraničí. Tam pracovali rehoľníčky na štátnych majetkoch a v lesoch, alebo šili pre fabriku. Sestra Stella využila príležitosť urobiť si diaľkovú maturitu na zdravotníckej škole v Brne, aby mohla ošetrovať staré a choré sestry. V roku 1968 v dobe Pražskej jari na pozvanie predstavených odišla pracovať na generálny medzinárodný sekretariát DKL v Paríži. Ministerstvo kultúry jej legálne predlžovalo pobyt až do roku 1977. Po návrate mohla nastúpiť ako zdravotná sestra v Domove dôchodcov v Přelouči u Pardubíc. V jednej noci roku 1983 bola „policajná razia“, prehľadali celý byt sestier. Sestra Stella ako domáca predstavená bola potom niekoľkokrát vyšetrovaná. Následne boli sestry vincentky prevezené do Bílé Vody u Javorníka. Práve tu Česká charita dala príkaz predstaveným DKL zriadiť novú výrobňu hostií pre celé Čechy a Moravu.
Po nežnej revolúcii sa vrátila do Nitry, potom čo odovzdala hostiárňu na Bílé Vodě do vlastníctva Olomouckého biskupstva. Prvé dva roky učila v Strednej zdravotníckej škole a na Špeciálnej škole pre telesne a duševne postihnuté deti. Do roku 2013 ešte aj vyučovala bohoslovcov francúzsky jazyk na Teologickom inštitúte. Sestra Stella odkazuje: „Čo mi pomohlo? Duch viery, čo inšie môže pomôcť? A zvlášť náš predstavený nám zdôrazňoval, máte milosť len pre tú prítomnú chvíľu, využite to dobre. To aj modlitbu, aj tú svoju vieru pre prítomnosť, nestarajte sa čo bolo, čo bude. A potom pre mňa osobne, čo najviac je toto motto: Tým, čo Boha milujú, všetko môže poslúžiť k dobrému.“ Stella Rozália Danková odišla do večnosti 14.8.2017 vo veku 97 rokov.

Spomienky na detstvo

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Som sestra Stela, patrím do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul, rodným menom Rozália Danková. Narodila som sa dvadsiateho šiesteho apríla tisícdeväťstodvadsať v Svätom Kríži nad Hronom, teraz je to Žiar nad Hronom. Moji rodičia, Ján Danko, matka rodená Bugárová. Nebola Maďarka, rodená Bugárová. Otec bol maloroľník a matka skôr sa venovala malému obchodu s textilom, čiže spolu tak pracovali. Boli sme štyria súrodenci, dvaja starší, narodení ešte pred prvou svetovou vojnou a my dvaja mladší po svetovej vojne už. Mali sme veľmi dobrú, čo si dobre pamätám, učiteľku. Korduška Bardošová, to bola neterka pána biskupa Blaha. Bola mimoriadne ako učiteľka dobrá i ako človek. Tak vždy sme sa hrali v škole na pani učiteľky, tak obyčajne sme sa až do prvého vysvedčenia, potom sme sa už pohnevali. Ale podstata je v tom, že vždy som chcela byť odmalička učiteľkou. Učiteľkou, pani učiteľkou. Tak sa aj s pomocou Božou to podarilo. Nebolo to vtedy tak ľahké, neboli školy. Ani v Kremnici, ešte to bolo gymnázium v Kremnici a v Banskej Bystrici bola najbližšia možnosť. Ani dochádzať pravidelne sa nedalo. A tak potom som meštiansku školu absolvovala v Banskej Bystrici. Tam som poznala život našich sestier, vlastne som bývala na internáte. Bol tam internát, boli tam kandidátky, ktoré sa chystali za sestričky, boli tam siroty, ktoré akože nemali nikoho a sestry sa o ne starali. Boli tam aj ako takzvané chovanky ako v internáte kvôli tomu, aby tam mohli študovať. Ja som sa potom z Banskej Bystrice dostala do učiteľského ústavu v Nitre, kde boli tiež sestry svätého Vincenta. V Nitre to bola veľká škola aj však doteraz funguje ako škola, ale my už v nej nepracujeme. Ale to bola naša škola, cirkevná škola, tam bolo vyše tisíc žiakov.

Počas vojny učí v Nitre – počas SNP v nemocnici v Topoľčanoch

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Mala som také vnuknutia alebo to bolo riadenie Božie, že som sa vtedy rozhodla, že po maturite tiež vstúpim do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky. No aj tak bolo, že ma prijali a my sme mali potom noviciát v Ladcoch, to je pri Ilave. Tam bolo vždy aj päťdesiat týchto mladých dievčat, ktoré sa pripravovali za sestričky, teda na dráhu povolania duchovného. To potom po roku ma zadelili do Nitry, vrátila som sa do Nitry a hneď som vyučovala na základnej škole, teda na ľudovej škole a ale hneď potrebovali aj na na strednej škole. Tak som začala robiť odborné skúšky, chodila som na také kurzy matematiky. To bola matematika, deskriptívna geometria a výtvarná výchova. Tak som učila od toho tridsiateho, to bolo v roku tisícdeväťsto tridsiatom deviatom, keď som maturovala a v štyridsiatom som už začala pôsobiť v Nitre ako učiteľka. Tak veľmi rada som učila, veľmi som bola šťastná ako učiteľka, aj rôzne činnosti sme robili so sestričkami, sme navštevovali chudobných aj zvlášť sme sa venovali týmto chudobným žiačkam. Ešte doteraz niektoré sa hlásia a sú vďačné. Potom to boli tie roky, za Slovenského štátu, naše školy sa ešte viac rozširovali a rozvíjali. Prišli zase vojnové časy, to boli vojnové časy, lenže my sme to tak necítili, tak veľmi konkrétne, pretože sme pracovali a mohli sme slúžiť. Potom v tisícdeväťsto štyridsiatom štvrtom, už to boli tie partizánske roky, tak vtedy predstavení nás vyzvali, že ktoré môžeme, aby sme išli pomáhať cez prázdniny do nemocnice. Ja som pracovala v Topoľčanoch, tam bolo tiež oddelenie partizánov, tak mám dobré skúsenosti aj odtiaľ. Tam boli totiž naše sestry v tom čase, naše sestry pracovali v mnohých nemocniciach a napríklad v Martine bolo vyše sto sestier, v Trenčíne takisto, v Ružomberku, v Levoči, v Kremnici, v Topoľčanoch. Tak sme sa tam zacvičovali do ošetrovateľstva, ako keby sme boli tušili, že už viac nebudeme môcť účinkovať v škole.

Jar 1945 - bombardovanie Nitry

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

No, tak potom bol štyridsiaty piaty rok, to bol veľmi ťažký v rok v Nitre. To bolo v marci či apríli? Veľké bombardovanie, zasiahlo nás to tiež, naše školy, náš objekt, dokonca aj náš kostol tu v Nitre. Deväť bômb padlo aj na náš byt, aj na školy, padli aj na kostol. Tak v tom čase aj veľa ľudí bolo, bola preplnená nemocnica, tiež pravdaže nebolo vyučovanie a aj nemalo kde byť. Medzitým tiež všelijaké akcie prebiehali, všelijaké zastrašovanie už vtedy. Jednak Nemci, ešte tiež dokonca aj v našej škole sa ubytovali ranení Nemci. Ešte tesne predtým, presne pred bombardovaním. No a potom zase plná nemocnica bola týchto chorých, dokonca potom už boli ruskí vojaci v nemocnici, taktiež celý jeden pavilón. My mladšie vtedy, mladé sme sa hlásili, že pôjdeme pomáhať našim sestrám do nemocnice. Tak som ešte s dvomi alebo s jednou sestrou bola pridelená na pavilón, kde boli ruskí vojaci. Boli to vlastne nie priamo z Ruska, ale Ukrajiny. Z Ukrajiny boli. Tak mám odtiaľ veľmi dobré skúsenosti. Tiež tam boli tie ošetrovateľky, takzvané bárišne, ale veľmi dobre sme sa rozumeli. Aj začala som sa učiť ruštinu a dokonca som mala túžbu ísť na misie, voľakedy potom, že do Ruska.

Ladce 29. augusta 1950 – internačný kláštor

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Bolo to dvadsiateho deviateho augusta v tisícdeväťsto päťdesiatom. Hneď to bolo po tej Barbarskej noci, hneď o tri mesiace. Tri, štyri mesiace. Vtedy odvážali z Nitry, najprv naše sestry vyviezli do Ladiec. Ladce, to bolo naše ústredie, provinciálny dom v Ladcoch. No a tam odviezli naše sestry. Ja hovorím odviezli, pretože ja som nebola medzi nimi, poviem potom prečo. Viaceré sme unikli ešte predtým do nemocníc, kde tiež to nebolo isté, že nemôžu naraz sto sestier. Deväťdesiat percent týchto ľudí, ošetrovacieho zdravotného personálu nemohli naraz vyviezť. No naše sestry vyviezli do Ladiec, ale Ladce už boli preplnené. To je miesto pre sto osôb, pre sto sestier, pre sto obyvateľov a bolo tam už tristo sestier, aj z rôznych iných rádov. Spravili tam prvý koncentračný kláštor. Takže tam to bolo neľudské, tam boli natlačené sestry a nevedeli, čo ďalej. Tak, čo sa mňa týka, ja som sa dostala do Trenčína na röntgenové oddelenie. Tam som pomáhala sestrám, zacvičovali ma do do terapie aj tých onkologických pacientov. To bolo asi päť rokov. Trvalo to ešte päť rokov, čo sme tam boli, čo tam ešte bola perspektíva. Teda z nemocníc odvážali rehoľné sestry až do roku tisícdeväťstošesťdesiat postupne. Tak v Trenčíne už posledné tieto roky od tisícdeväťstopäťdesiat do päťdesiatpäť už boli veľké nátlaky, veľké zastrašovania, veľké aj dobrovoľné, veľmi láskavé navádzanie, aby tam ostali, len dajú rúcho dole a že nič sa nestane. Ale to nebola pravda, lebo to len nestačilo, to oni chceli rozbiť celú komunitu a to bolo jednoducho namierené proti cirkvi, proti viere.

Vyšetrovacia väzba, odsúdená na dva a po roka

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Dávali mi obyčajne, som mala, menili mojich spolubývajúcich, obyčajné prostitútky som mala. Ale také profesionálne. Napríklad jedna bola taká, že bola prostitútkou medzi diplomatickými kruhmi, čiže veľmi prefíkaná. Nakoniec chcela ujsť a preto ju zatvorili. Ale skôr som ju ľutovala, pretože ona v podstate nebola zlá, len taká sirota bola a nebola vychovaná, bola zanedbaná vo výchove. No potom prichádzali tie vyšetrovačky. Boli ťažké, pretože nás chceli strašne usvedčiť. Hovorili, vy už nemáte takú veľkú zodpovednosť, vy ste už druhá skupina v tej záležitosti Hutyrovej. No tak dostala som dva a pol roka. Ale to bolo už po smrti Stalina, to už boli oveľa miernejšie súdy.

Spomienky na Pankrác

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Na Pankráci bol, povedala by som, taký nejaký chaos. Nezvládli ten dozor. Dozorcovia, dozorkyne nezvládli to osadenstvo. Totiž vtedy prebiehalo povstanie v Maďarsku. A na maďarských hraniciach tiež bola väznica, Trnovec. A tých väzňov, väzenkyne stiahli do iných väzníc. Čiže na Pankráci bolo veľmi veľa väzenkýň v tom čase tam tak nakopených. Tak sme napríklad mali nočné brigády a nočné všelijaké práce. Napríklad to bolo, párali sme špinavé perie. Hnusné, smradľavé, špinavé perie ja neviem z tých všelijakých kolchozov alebo z čoho to bolo. To bolo nenormálne perie a z toho ten smrad a kýchanie bolo, pravda aj odvtedy som dostala aj alergiu. Aj až doteraz to mám. No a okrem toho, keby to len, ale tie reči všelijaké hnusné, boli tam tie vrahyne a všelijaké tieto prostriedky, tie najpodlejšie reči. Viete, keď človek bol unavený, Bože, už som v pekle, už som si myslela. Ani na záchod sa nedalo ísť, tam tiež boli také, nezvládli to. No a tiež hygiena, no strašné to tam bolo.

Osudy prenasledovania vyšli v dvoch knihách

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

Keď zatvorili otca Hutyru, zatvorili aj viacero sestier, ktoré sme mali určité kontakty s ním. A aké kontakty? V tom zmysle, že on v tom čase nám dával určité pokyny, že ako sa máme správať, ako predstaveným sa cítil. On mal možnosť aj ujsť do cudziny, ale v pocite zodpovednosti za to, že je predstavený, tak nešiel. Sám to potom povedal, že mal možnosť, aj mu ponúkali, ale nešiel. No tak sme mali s ním kontakty a na základe nejakého listu sme boli aj my prezradení. Tak sme boli tiež za to, to bola ale už druhá skupina. Hlavná skupina bola súdená v Prahe, to bolo Hutyra a spol. Ten náš predstavený sa volal otec Hutyra a spol., tam ich bolo zatvorených, asi desať. Presne je to všetko opísané v týchto dvoch knihách, ktoré ako je to Exodus, to znamená, že je to štyridsať rokov nášho putovania počas komunistického režimu. Tak je to presne opísané. Bolo to vlastne na žiadosť Svätého otca, táto knižka vyšla v tisícdeväťsto deväťdesiatomšiestom a vtedy ešte žilo veľa tých sestier. Našich sestier bolo zatvorených asi štyridsať. Vtedy ešte žil, teraz už len asi hádam ani na jednej ruke, už nežijeme. Ale vtedy boli ešte tie svedectvá a výpovede sú v tejto knižke, autentické výpovede. A to je náš historik, Viliam Judák a sestra Stella Danková. Podobne pokračovanie je toto, to je to isté, len sa viac orientuje na našich lazaristov. Tiež je to Spoločnosť svätého Vincenta, ale je to mužská spoločnosť.

Spracoval: Stanislav Labjak, október 2017.

Vytlačiť