Marta Zatkalíková Rosová (1945)

Foto: Marta Zatkalíková

Životopis

„A hovorím, tú nenávisť v nás nepestovali, lebo s nenávisťou žiť sa nedá. A pozerať sa tak na veci, ale usilovať sa o pravdu a o rozlišovanie dobrého a zlého, tak to treba ako vždy.“

Príbeh pamätníka

Marta Zatkalíková, rodená Rosová, sa narodila 06. 11. 1945 v Prahe ako tretie zo siedmych detí rodičov Júliusa Rosu (05. 09. 1911, Nadlice – 08. 03. 1988, Prievidza) a Eleonóry Rosovej, rodenej Váczovej (27. 09. 1921, Trnava – 16. 07. 1994, Bratislava). Do roku 1949 bývala s rodičmi a súrodencami v Prahe, kde bol otec zamestnancom ministerstva výživy, oddelenia pre slovenské záležitosti.
V tomto roku (1949) prišla celá rodina do Bratislavy a otec pokračoval v práci na Povereníctve obchodu. V lete 1951 zostala rodina na niekoľko mesiacov bez otca, pretože v lete 1951 musel nastúpiť v rámci Akcie 70 000 úradníkov do výroby na nútenú prácu mimo Bratislavy (Československé stavebné závody – dostavba závodu Tatra v Bánovciach nad Bebravou, podnik Kablo v Topoľčanoch a Priemstav – výstavba mraziarní v Bratislave). Nasledujúci rok (1952) v lete sa musela celá rodina podrobiť násilnému vysťahovaniu z Bratislavy do Zlatna pri Zlatých Moravciach. Otca tam opäť zaradili na nútené práce v Ponitrianskych tehelniach v Zlatých Moravciach a rodina (manželka a 7 detí) tam strávila viac ako 2 roky v zdraviu škodlivých priestoroch objektu bývalej ľudovej školy (cca z roku 1830), čo dokladuje aj správa okresného hygienika zo Zlatých Moraviec, ktorý klasifikoval prostredie bývania za vyslovene zdraviu škodlivé. Marta a jej súrodenci bývali počas zím (1952/1953, 1953/1954 a 1954/1955) v zdravších priestoroch u cudzích ľudí a v detských domovoch. V lete 1953 absolvovala Marta operáciu v zlatomoraveckej nemocnici a po vyhovení otcovej žiadosti tam mohla strávila celé prázdniny a pomáhala personálu s podávaním jedla ťažko chorým ležiacim pacientom.
Na začiatku zimy v roku 1954 odišli Rosovci nečakane zo Zlatna do Prievidze, kde dostal otec malú garsónku v ubytovni (slobodárni) za to, že sa dobrovoľne prihlásil na prácu v bani so záväzkom minimálne troch odpracovaných rokov. Kvôli stiesneným priestorom odišli deti po Vianociach už naposledy do okolitých detských domovov, a to aj vrátane Marty. V ďalšom roku mali dostať 3-izbový byt. Otec pracoval od decembra 1954 v Bani Mládeže v Novákoch, odkiaľ po 10 rokoch odišiel a zamestnal sa ako dokumentarista v Trenčíne vo Výskumnom ústave ovčiarskom (VÚO) ako dokumentarista. V bani utrpel viaceré zranenia a stal sa polovičným invalidom. Zlom v jeho zamestnaní v Bani Mládeže – Nováky bolo banské nešťastie v auguste 1963. Po čase strávenom na PN a kúpeľoch v Jeseníkoch sa vrátil do bane a pracoval ako nádvorný. V bani pracoval najskôr v podzemí a neskôr na povrchu. Ako člen Revolučného odborového hnutia (ROH) poukazoval na nedostatočné zabezpečenie priestorov ťažby. Ako nádvorný poslal veľké množstvo žiadostí o prijatie do zamestnania v celom Československu. Do dôchodku odišiel z VÚO v roku 1972 a popri ňom si ešte privyrábal na recepciách niektorých hotelov (Devín v Bratislave, Grandhotel v Starom Smokovci) a tiež ako sprievodca po Prievidzi, Bojniciach a okolí.
Základnú školskú dochádzku absolvovala Marta v Zlatne, Zlatých Moravciach a Prievidzi (1952 – 1961) a Strednú všeobecnovzdelávaciu školu (SVŠ trvajúcu 3 roky) v Prievidzi (prvé 2 ročníky 1961 – 1963) a Bratislave (1963 – 1964). Kvôli otcovi ako „štátne nespoľahlivej osobe“ nastúpila na SVŠ po 9. ročníku (1960 – 1961), čím stratila zbytočne jeden rok. V školskom roku 1960/1961 sa zmenili základné (osemročné) školy na základné deväťročné školy a povinná školská dochádzka sa predĺžila z 8 na 9 rokov. Ako žiačka a študentka bola Marta aktívna v školskom spevokole a zúčastňovala sa pravidelne matematických olympiád, čím reprezentovala školy (základnú i strednú). Na základe vynikajúceho prospechu a rôznych školských aktivít jej ponúkli absolvovať posledný 3. ročník (1963 – 1964) v Bratislave na SVŠ Jura Hronca vo výberovej triede zameranej na matematiku a fyziku, do ktorej vybrali vynikajúcich žiakov z celého Slovenska. Túto možnosť jej ponúkli učitelia, ktorí sa v lete 1963 vracali zo služobnej cesty a zastavili sa v Prievidzi na SVŠ. Riaditeľ si ju nechal zavolať a oboznámil ju s ponukou štúdia na tejto škole. Po úspešnej maturite v roku 1964 sa Marta bez prijímacích pohovorov dostala na Prírodovedeckú fakultu UK, odbor matematika a fyzika. Bolo to racionálne a realistické rozhodnutie, pretože na medicínu, históriu či archeológiu by ju s jej kádrovým posudkom neprijali. V roku 1968 štúdium zanechala a zamestnala v študentskom podniku ESO (Expresné služby obyvateľstvu) v Bratislave. V roku 1986 sa uchádzala o prácu na Mestskom štatistickom úrade v Bratislave, kam ju však nakoniec, kvôli emigrácii brata do Rakúska v roku 1980, neprijali. Vo februári 2001 odišla do dôchodku.
Nežná revolúcia v novembri 1989 priniesla pre Martu, jej matku a súrodencov vytúžený pád komunistického režimu. Z rodičov sa zmeny režimu dožila len matka, otec zomrel 08. 03. 1988. Marta bola odhodlaná očistiť otcovo meno a získať pre neho posmrtnú rehabilitáciu, ako aj vybaviť odškodnenie matky a jej detí. Jedno za zaradenie otca na nútené práce v továrni Tatra v Bánovciach nad Bebravou (Akcia 70 000 úradníkov do výroby v lete 1951) a Ponitrianskych tehelniach (Akcia B v júli 1952) a druhé za násilné vysťahovanie celej rodiny počas Akcie B z Bratislavy do Zlatna (14. 07. 1952). Rehabilitáciu štát otcovi nakoniec nepriznal, ale rodina dostala odškodnenie za postih otca v Akcii 70 000 úradníkov do výroby a Akcii B a rodiny v Akcii B. Celková suma bola 110 000 Sk. V hotovosti dostala rodina sumu 10 000 Sk a zvyšnú sumu (100 000 Sk) v cenných papieroch, ktoré však v priebehu 90. rokov stratili na svojej hodnote. Finančného odškodnenia sa matka dožila a zomrela 16. 07. 1994.

Doručenie vysťahovacieho výmeru

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„,Mami, však mi povedz, ako to bolo.' A ona mi toto autenticky porozprávala, a mne to všetko ostalo presne v pamäti tak, ako to hovorila, no že bola doma, varila, bola v kuchyni. Keď niekto zvonil, ešte aj s vareškou v ruke išla otvoriť cez chodbu. A dvaja v tých kabátoch kožených a s čiapkami prišli dovnútra, tak ju priam akoby vtisli do bytu. A že aby nerobila cirkus, no a mama nič, ona bola len prekvapená, ustupovala. A že: ,Berte na ve, že máte vysťahovanie.' a oni prišli spísať veci v byte, na to mali formuláre. Ten formulár ja náhodou mám, lebo som neskoršie sa dostala aj do Archívu mesta Bratislavy, kde spisy od ÚNV [Ústredný národný výbor] boli uložené, aj na meno môjho otca bola taká útla zložka. A títo ju vtisli a spisovali tam náš majetok, náš majetok bol veľmi úbohý. Bolo tam šesť detských postelí, myslím, že ani koberce žiadne neboli, tam boli parkety, klavír sme mali, krídlo. A proste málo vecí, no však pre deti, nič tam také nebolo, je to aj chladnička, že ,obyčajná', napísali, to bola taká, do ktorej sa vkladal ľad, ktorý vyberali z Dunaja, a niekde skladovali, tak to bola chladnička v tých časoch. Takže nič také cenné, takže ten dokument o tom aj mám. A potom jej povedali, že, že ona to ide oznámiť mužovi, moja mama povedala, oni: ,Že nemusíte, že on to už vie, príde domov.' A že vy rýchlo baľte, lebo že, čo si pobalíte, to je vaše, a čo nestihnete, ostane tu. Doslova, že tak jej povedali. No a tomu predchádzal vlastne taký lístok, ale ona ho dostala trochu neskoršie, o deň predtým. Lebo ktorý vhodili do schránky, a tam bolo veľmi tak nespisovne napísané, že: ,Vemte na vedomie, že dátum vysťahovaní máte na štrnásteho júla.' A papier bol podpísaný, že jedenásteho júla, ale prišlo to neskôr. Oni tam už prišli skôr.“

Vysťahovanie

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„No a tak nás tam išli vysťahovať, prišli robotníci, ktorí im to ako prikázali, a toto hovorila mama, že: ,Vieš, a keď tam oni prišli, a veľmi to ľutovali, ľudia z okolia... ', to bola Paulínyho ulica deväť, za chrbtom toho mini veľvyslanectva [USA]. Aj z Lodnej ulice, však mama tam dlho bývala, poznala sa s tými ľuďmi, bola tam aj bývalá Židovka, mama ju v tej ma mame ona našla prácu, pri deťoch, že mohla sedieť v parku na Hviezdoslavovom, my sme sa pri nej hrali, a ona mohla pekne vyšívať, lebo to vedela a tak pre nejaké družstvá a podobne, veľmi dobre si rozumeli. Pani Sacherová a tá mame dala päťtisíc korún, lebo sa rozprávali veľakrát zase o krivdách, ktoré sa stali, žiaľbohu, Židom. A hovorila jej, že no: ,My sme to zastihli, idete do neznáma, vezmite si.', lebo mama nechcela od nej, však tiež vedela, že toho veľa nemá. Že: ,Vezmite si, že to je pre vás na cestu.' A potom ešte aj Laci báči, on bol lekár. Doktor prišiel, celý kufrík liekov doniesol pre mamu, vedel, že ona je zručná, aj sa dosť tak, vedela ošetrovať ľudí a tak. Robila chvíľu aj na Miletičke v tej nemocnici [pamätníčka má na mysli Univerzitnú nemocnicu na Mickiewiczovej ulici v bratislavskom Starom Meste], čo je teraz fakultná, to bola mestská [ľudia ju volali tiež Štátna nemocnica]. Takže doniesol jej lieky, aby sme tam mali, keď ideme do akého zapadákova, a celkom sa to upresnilo až keď sme že sedeli v tom aute, že do ktorého Zlatna. To ani nebola istota, že kde nás vlastne v ten deň zavezú, kde budeme spať. Takže Zlatno pri Zlatých Moravciach, no tak to je dosť dlhá cesta, takže a tí robotníci, keď nás vysťahovávali, klavír skúšali dostať von cez okno a všelijako, to bolo malé krídlo, no nepodarilo sa, povedali, že: ,Tak ten ostane tu.', lebo to by museli ho rozmontovať tak, ako bol kedysi tam dodaný. A aké iné veci, to sme ako nespomínali ten klavír, lebo mamu to trápilo, že hudbu nám chcela dať, vzdelanie, ona mala hudobné vzdelanie, chcela aj my, aby sme mali. No a robotníci mame doniesli kyticu ruží, že: ,Tu máte pani, aby ste si nemysleli, že všetci ľudia sú svine.' Tak oni sa takto chceli oddeliť od toho, že my musíme sťahovať, ale že, čo si o tom myslia, vyjadrili takto. A deti, aby sme im tam nezavadzali, tak nám tí robotníci zaplatili zmrzlinu, to bolo leto vtedy, Carlton mal tam vonku také tie záhrady. A ten náš dom bol taký, že keď nás dali na kraj sedieť stola, my sme na nich videli, ako sťahujú, ja si to pamätám zreteľne, no koľko som ja vtedy mala, päťdesiaty, išlo mi na siedmy rok. Tak také isté výtržky, toto mi mama potvrdila: ,Áno, tak to bolo, vy ste tam sedeli, lebo oni vám doniesli zmrzlinu, že aby ste nezavadzali.'.“

List Marte Gottwaldovej

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„...a len blížila sa ďalšia zima. A naši vedeli, že tam ďalšiu zimu nemôžeme prežiť. Mama čakala Katku ako posledné siedme dieťa. A to bolo proste vylúčené, tá námaha aj s tou vodou, že tam nebola, tá zima. A celé to kúrenie, tam boli také plesnivé múry v tej izbe, kde sme my bývali, že otec tam zavolal okresného hygienika a ten pekne poctivo, takže to namiesto fotografie, máme zachytený opis, aj štvorcové metre, aj všetko je tam napísané, a že: ,Je tam pleseň do vysko výšky jednatridsať metra.' Takže postieľky sme mali odtiahnuté od tých plesnivých stien o taký kus hodný. No vlhko tam bolo stále, tam aj keď sme mali otvorené v lete cugrunt stále okná, to to sa nedalo vy vyvetrať.
No a tak povedal, že to je úplne zdraviu škodlivé, aby sme tam ako bývali, ani s týmto papierom sa nepodarilo otcovi žiadne iné bývanie nájsť v teda teda v Zlatých Moravciach a tak. Mama vtedy, ešte, ešte žil Klement Gottwald, áno, si pamätám. [manželka] Marta Gottwaldová, no vtedy viaceré ženy, počula to od iných, tých vysťahovaných, písali ako žena žene, že poprosí ich, nech sa na to nedíva, ako trpia tie deti. Že proste pomoc, no. Takže mama tiež taký list napísala, boli aj iné, a tie listy vôbec tam nedošli, oni skončili tam v Zlatých Moravciach. A ONV si predvolalo našu mamu, že čo si to ona dovoľuje písať prez na prezidentskú kanceláriu. Aj keď teda pre túto, no takže z toho bolo tiež zle, ale byt nám teda žiaden nenašli, ho hovorila, že jednu, dve izbičky, hocijako zaostalé to môže byť, my si to dáme dokopy a tak. A žeby otec aj vydržal nejako už potom, to bola preňho ťažká telesná práca, lebo on nebol na takú prácu stavaný, hoci pochádza z maloroľníckej rodiny. Všetci u neho robili, ale on od začiatku mal aj zdravotné problémy, a tak bol predurčený na inú prácu aj učitelia im to hovorili, že chlapec je šikovný, múdry.“

Pobyt v detských domovoch

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„No a, a v tom päťdesiatom treťom sme tam boli naposledy, naši sa rozhodovali, že to takto ďalej už nemôže byť. Že prečkať tu ešte jednu zimu s deťmi, to je vylúčené, tu už ide vyslovene o zdravie, s Katkou už vôbec, mama by zase s ňou musela niekde odísť. Tak to riešili tak, že otec potom napísal do detských domovov, že: ,Nemá možnosť sa starať o svoje deti.' a písali na riaditeľstvá tých národných výborov. Že býva s početnou rodinou v zdraviu škodlivom byte, nie sú ani vyhliadky na skorú nápravu v našom ubytovaní. Tak sa obraciam na riaditeľstvo záchytného domova v Nitre, aby pridelili dve z mojich detí Eleonóru, päťročnú, Mariána, štvorročného do domova v Tajnej. A potom pre tých druhých, čo boli starší, lebo to podľa veku bolo, to zase bol bolo do Žitaviec a tak. No a musel dať súhlas, že: ,A súhlasím s tým, aby riaditeľ menovaného ústavu sa staral o telesný a duševný rozvoj mojich maloletých detí. Za porozumenie ďakujem.', no. Takže to to mi pripadalo tiež len také ťažké, že naši nás nemohli vychovávať podľa seba. Alebo na to neboli trebárs aj také vonkajšie podmienky a tak, no. No a potom sa dopisovalo s tými ústavmi, že ako sa oni majú a niekedy zobrali tie dve deti na návštevu s tými, aby teda nejaký kontakt bol, takže riaditeľstvo písalo, lenže aj peniaze bolo treba posielať na to, a to otec mal teda však málo, ale urgovali, to som videla z tých listov niekedy, trojmesačné platy sa dávali vždycky k nahliadnutiu a podľa toho oni vyrubovali, aký poplatok bude, aké ošetrovanie bude v tých detských domovoch. No a toto boli potom naše listy, tu sme aj Katku kreslili, no. A do tých detských domovov, to bolo takto, že takže niektorí tam už išli veľmi skoro.“

Vydieranie otca Štátnou bezpečnosťou

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„...no a teda veľkú cenu, kto za to zaplatil, bol môj otec, nakoniec bol desať rokov v tej bani. Tak to sme hovorili aj so súrodencami, reku: ,To ste asi iste ani neuvedomovali...' a on mal slabé telesné zdravie, on predsa, keď sfára do bane a tam sú takí hrčovití chlapi, ktorí fárajú a búrajú tam ten sloj a podobne, tak on sa im vyrovnať nemôže. Takže robiť po pomocné obslužné, obsluhoval tam v podzemí vozíky, ťahal ich a tak, pamätám si, že mama hovorila, že, že ako do bane ich zvážali autobusom. Lebo však ako by sa boli ináč tam dodali, ten autobus stál v blízkosti tej ubytovne, aj toho bývania, kde sme boli. Lebo to bolo ráno o piatej, o štvrtej vstávali a o piatej tam nastúpiť a tak a zvážali ich.
A stalo sa niekedy, to si pamätám veľmi dobre, lebo mama mi to potom ešte hovorila, ja si to pamätám. Že otec, keď nastupoval do toho autobusu, tak ho nejaký v koženom kabáte chytil, že: ,Vy nenastúpite.' No ale tak my sme boli, aj mama bola v tom celý deň, že otec je v robote, keď sa z roboty nevracal a tí chlapi sa už vrátili z tej smeny, to boli také predĺžené smeny, tak prišli: ,No pani Rosová, že Váš v robote nebol, lebo ho zobrali hneď ráno na nejaké vypočúvanie.' a podobne, ani nám to neoznámili. No a mama vtedy zobrala práve mňa, preto si to pamätám, a išli sme do Prievidze na ten súd, tam také bočné okienko bolo, že: ,Kde ho tam majú, lebo že chceme vedieť, že čo je s ním a prečo je tam.' a tak ďalej. No a oni ho tam viackrát takto predvolávali, to bolo eštébé. Lebo bane boli totiž také pracoviská, kde on sa vlastne nemal ani dostať ako nejaký záškodnícky živel, ktorý tam urobí sabotáž. A ešte mu aj povedali, to potom z tých výsluchov bolo, že: ,Rosa, keď vás je tu takých na bani, profesor.', mám aj fotky od nich, profesor Juriga, a tak a čo tam proste vymysleli aj nejaké zlepšováky. ,No, že päť, ale nesmiete byť na jednom pracovisku.', akože na rôzne tieto, tam bolo viacej baní, Baňa mládeže, Baňa Nováky a proste iné. No v Cigli bola baňa a tak, to ich mohli hocikde rozviezť, lebo že aby teda nejaká sabotáž nebola urobená, no a po ňom chceli, že: ,Už vieme, že vám nezáleží na peniazoch, teda ako neprikladá taký význam peniazom. Ale na vzdelaní vašich detí vám záleží. Že čo by ste na to povedali, keby neštudovali? ', ,No s tým by som sa nikdy nezmieril.', ,No vidíte, a to sa ľahko môže stať.' No, takže takéto vyhrážky, ani potom, ale otcovi sa začala narúšať psychika, lebo on bol pod takým tlakom, že: ,Ani toto nestačí, že som ja išiel do bane, dokonca dobrovoľne, dobrovoľne nasilu, že ani toto nestačí?' Že: ,To bude dokedy ako pokračovať?', on bol, no, zničený z tej situácie. A úrazy sa tam stávali v tej bani, on sa veľmi bál, že sa mu niečo stane a mama ostane sama s tými siedmimi deťmi, veľký strach mal o to. Dokonca som to videla v záznamoch, keď bol u lekára, tam to písali, že: ,Pacient sa veľmi bojí, že sa stane nejaký úraz.', a toto, čo som hovorila, že ona ostane sama a že to bude nepredstaviteľná situácia pre neho, aby sa takéto niečo. Akoby sa to potom riešilo, že on musí zostať zdravý. Musí byť pre tú rodinu a to veľmi ho to ťažilo.“

Absencia otca vo výchove detí

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Že tým spôsobom, že v bani bola tá ťažká robota, on fyzicky toľko nevládal, tak nemohol zarobiť toľko peňazí, tak on sa dal chudák na to, že bral všetky smeny, takže aj napísal, že: ,Za desať rokov som tam odrobil vlastne trinásť rokov.' Keď zrátajú tie smeny, vtedy sa ešte aj v sobotu robilo. Sobotu, nedeľu tam bol, lebo napríklad bolo tam treba kontrolovať, či nezatápa voda, či kyslík, proste také služobné práce. No a na to sa on ako dal a tam bol dokonca aj na Vianoce, dokonca môj brat má takú spomienku, no reku, vidíš, nikdy si mi to ani nehovoril, lebo ja som bola dosť skoro potom z Prievidze už preč. Že mama ho poslala za otcom aj s jedlom na Vianoce, no a v Cigli bol tuším vtedy, hej, tam bola taká baňa, že takou nemusel zísť dole s tým výťahom, ale že taká veľmi dlhá chodba, tmavá a na konci malilinké svetielko, že bolo a že stále iba za tým svetlom, aby išiel, mu povedali. No a takže tam našiel otca, ten sa mu veľmi potešil, jedol pri ňom a tak.
A toto všetko, že on bol schopný urobiť, hoci si mohol zarábať úplne inakšie, viete, tými rečami, on popritom neskôr, keď sa mu už uľavilo trochu a nemusel toľko smien robiť, teda, nedoporučili mu, aby to nerobil. Že si veľmi uškodí na zdraví. Tak on potom využíval tie svoje rečové znalosti. Veľa ľudí učil cudzie jazyky, a prekladal im, čo ja viem, filatelisti boli, a písali si s celým svetom, otec však vedel, aj mama, obidvaja vedeli, aj španielsky, mama vedela maďarsky, nemecky. A otec okrem tých dvoch mŕtvych jazykov gréčtina, latinčina, tak vedel ešte taliansky, francúzsky, anglicky sa učil, nemecky vedel, ruština ho začala veľmi zaujímať. Dokonca raz ešte sme mali v rodine, ešte aj arabsky sa chcel naučiť, ale tak to už potom nestihol. Tak to by si bol zarábal on lepšie a on tuto takto ničil a bol málo s nami, s nami bola viacej mama, lebo otec, keď prišiel, tak to bolo také: ,Otec spí v tretej izbe, ticho, ticho, dajte, nezobuďte ho.' a podobne. Takže to bolo takto a mama bola s nami, a keď prišiel, tak on bol taký prísnejší na nás, lebo jeho výchova sa vlastne scvrkla na to, že nás musel usmerňovať dosť narýchlo, hej, lebo nebol doma fakticky.“

Šedá eminencia na škole

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„No a tak som mala podanú žiadosť, a odmietli ma na tú jedenásťročku. No, a otec, to bolo v tom šesťdesiatom treťom, keď otec bol v tej depresii a bol, nebol súci na vybavovanie, lebo potom sa dostal aj do tých Jeseníkov. Aby sa zotavil. No tak toho mama chytila do ruky a išla do školy. A pýtala sa na každej škole takej, okrem riaditeľa bola taká nejaká šedá eminencia, ktorá vykonávala si dohľad nad tým, aby sa nejaký nepriateľ a Prievidza mala taký tuhý komunistický život, to musím povedať. Lebo, keď som počúvala iné príbehy, išlo to niekde, vedeli to nejako zariadiť, po známosti alebo čo, proste, aby sa človek niekde dostal a tak, aby mohol pokračovať. A tak išla do školy a musela ísť za týmto, on sa volal Fulier, to si pamätám veľmi dobre, on neučil žiaden poriadny predmet, on učil akože občiansku výchovu, no ale učil ju ako učil. A zastupoval, keď nejaký učiteľ odišiel, tak dal čítať a no. Tak všetci sme o ňom vedeli, aký je. Ale že čo je, tak to som, pravdupovediac, ja som to v tom čase takto nevnímala. Ešte tú jeho druhú pozíciu a mama išla za ním, a to mi hovorila potom, sa ho opýtala: ,Prečo ste práve Marte neschválili to štúdium, prečo ste ju neprijali? Však ona aj školu reprezentuje, učí sa dobre, toto a toto robí.' a tak ďalej. A on jej na to povedal: ,No pani Rosová, nemusia vám všetky deti študovať, dvoch sme vám už dali, to kto ako, my ako komunisti. Dvoch sme vám už dovolili, a tak Marta, že môže ísť...', ,A kde tu v Prievidzi?' tam nebola žiadna taká škola, ,Však sú tu aj učňovky.', ,Ona, s jedničkami?' ,No, môže.' a bolo vybavené. A ja som sa naozaj tam nedostala na tú jedenásťročku, môj, za mnou boli spolužiaci, čo sa hlásili, tí sa dostali a chodili na ňu. A ja som vtedy, využili ten moment, že vtedy bola osemročná dochádzka, sa menila práve na deväťročnú dochádzku. Ale tam dávali takých, čo prepadávali, čo sa im ten rok navyše ešte zišiel, deviata základná sa to volalo. Tá trieda de deväť zet, hej.“

Záchranca slovenských židovských lekárov pôsobiacich vo Francúzsku na pasovom oddelení Slovenského vyslanectva v Španielsku

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„...môj otec, keď bol na tom vyslanectve v Madride v Španielsku, tam mal tiež zaujímavé zážitky a keď prišli tie židovský kódex a bolo treba nahlásiť týchto občanov, ktorí museli prísť a odovzdať svoj slovenský pas, mal, mal byť zadržaný a títo mali byť nahlásení, tak jasné, že to tam nerobili, to proste, to sa ako z ľudských dôvodov urobiť nedá, to myslím, že ani [J. A.] Mikuš to nerobil, určite nie, to som o tom presvedčená. A ale nerobil to, samozrejme, ani môj otec, ktorý by sa, to by bolo, to sa nemo to sa jednoducho nemôže robiť, čo je ľudské. Takže ku nim chodili takíto, napríklad v tom preverení mal tam niekde napísané aj mená, Klein z Las Palmas, Werteimer, nejaký Odstar. A a spústu iných a potom ešte nejakí dvaja mladí židovskí Slováci, ktorí boli, boli vo Francúzsku a keď do Francúzska prišli Nemci, tak začali ich tlačiť a oni išli až k tým hraniciam ku Španielsku, tam boli tábory. A oni z takého tábora, z nejakej Agdy ušli. A dostali sa, nevedno ako, na slovenské vyslanectvo. A otec práve týmto dvom mladým vyhotovil pasy, strašne, že mu ďakovali za to, lebo im zachránil vlastne životy. A niektorým tam pomáhali, robili im pasy do Mexika. Aby išli, niektorí sa možno pustili inou cestou. Takže má tam zopár takýchto mien uverejnených, ale nikdy nič o tom, ja som to našla čírou náhodou, keď som videla tie pohovory na tomto, na Slovenskej národnej rade. Že to bolo spomínané, tieto mená.“

Spracoval Mgr. Michal Babál, PhD. (2021)
Rozhovor s Martou Zatkalíkovou, dňa 23. 03. 2017 v Bratislave moderoval Michal Babál, kameraman Mgr. Štefan Badura

Vytlačiť