Nadežda Evansonová (1942)

Foto: Nadežda Evansonová

Životopis

„Drahá, moja milovaná Zinočka! Silno, silno bozkávam Teba a moje milované deti. Často na vás spomínam. Žijem si veľmi dobre, cítim sa tak, akoby som sa znovu narodil v novom lepšom svete. Nerob si o mňa starosti – som sýty, v dobrej nálade a keď nadíde čas, tak sa vrátim domov. Dávaj pozor na seba a moje milované deti… Váš Saša…“

Príbeh pamätníka

Nadežda Evansonová, rodená Vozianovová, sa narodila 6. októbra v Bratislave rodičom rusko-ukrajinského pôvodu. Jej matka narodená v roku 1922 pochádzala z malej dediny Nikolajevka, neďaleko Charkova a bola dcérou zajatca slovenského pôvodu z prvej svetovej vojny. V roku 1932, teda v časoch, keď bolo množstvo tzv. kulakov v Sovietskom zväze vyvážaných na Sibír, sa rodina zo strachu rozhodla odcestovať do Československa. Prisťahovali sa do Svätého Antona, odkiaľ pochádzal starý otec Nadeždy Evansonovej. Jej otca, ktorý pochádzal zo Sankt Peterburgu odvliekli v roku 1945 počas prechodu Červenej armády príslušníci NKVD na dodnes neznáme miesto v Sovietskom zväze. Rodina sa až po trinástich rokoch dozvedela, že Alexander Pavlovič Vozianov zomrel 25. októbra 1947. Po maturite sa zamestnala v Nitre na Okresnej hygienickej stanici, kde strávila dva roky. Po dvoch rokoch v Nitre si podala prihlášku na Stavebnú fakultu v Bratislave a zamestnala sa v Slovnafte. Po Nežnej revolúcii pracovala na Ministerstve hospodárstva SR, kde pôsobila na odbore európskej integrácie.

Okolnosti príchodu rodičov do Československa

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Mama sa narodila na Ukrajine blízo Charkova v dedine Nikolajevka, v ktorej bývala na jednom veľkom statku s rodinou. Stará mama sa vydala za zajatca z prvej svetovej vojny, ktorý bol slovenského pôvodu, a po skončení bojov sa potreboval niečím živiť. Tak sa dostal na statok mojej starej mamy a tam pomáhal. A ako to už býva, zakukali sa do seba a bolo z toho manželstvo. V tridsiatom treťom, teda v tridsiatych rokoch, keď začali tie hladové roky na Ukrajine, tak sa stará mama snažila dostať do Československa, pretože kulakov vyvážali na Sibír, a to sa vždycky dialo pod rúškom noci. Starý otec vycestoval prvý. Pri Banskej Štiavnici vo Svätom Antone mal rodičov a rodinu. Stará mama sa pokúšala vybaviť pasy, aby mohla vycestovať a každú noc prežívali hrôzu, či ich nevyvezú na Sibír. Konečne sa to podarilo a v tridsiatom druhom roku, tuším, prišli sem. Mama sa narodila v dvadsiatom druhom roku a v tridsiatom druhom prišli na Slovensko. Zabývali sa v rodičovskom dome, ale okolnosti neboli práve najpriaznivejšie. Rusi boli v tom čase veľmi nenávidení a celá atmosféra na Slovensku bola taká, ako je teraz proti migrantom, naladená nepriaznivo. A môj otec sa narodil v Sankt Peterburgu, nejaká dedina to je, ale teraz vám nepoviem presne, že kde. Mám to niekde v papieroch, ale to nie je dôležité. Jeho otec bol vojenský lekár na cárskom dvore v Peterburgu, a keď prichádzali tie predrevolučné roky, tak všetkým mladým šikovným mužom bolo asi jasné, že ako to tam skončí, takže všetci traja synovia odišli od rodičov. Ja neviem, akou formou sa dostali do Európy. Toto všetko je ako veľmi uzavretá Pandorina skrinka, ako sa hovorí, a žiaľ, aj ja musím tak povedať. Mama bola veľmi mladá, takže na veľa vecí sa, proste, v tých dvadsiatich rokoch, keď sa za neho vydala, nepýtala. Ale vyštudoval. V Českej Třebovej bolo zriadené Všeruské gymnázium, odkiaľ mám dosť veľa fotiek z toho obdobia. Potom pokračoval otec v Příbrami na Vysokej škole banskej, kde skončil vysokoškolské štúdium, a potom dostal miesto v Banskej Štiavnici. Tam prakticky zakotvili aj ďalší traja Rusi, z ktorých boli dvaja banskí inžinieri a dvaja lesní inžinieri. Takže ocitol sa tam.“

40. roky, smrť otca

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„V päťdesiatych rokoch, keď Slobodná Európa hlásila, že Rusi ako víťazné vojská brali všetkých intelektuálov, pretože stratili veľa mužov – a to bolo cielené – zobrali aj môjho otca. Dôvod bol ten, že potrebujú tlmočníkov a že keď prestúpia československé hranice, československo-ukrajinské, tak sa vrátia naspäť. No ale bola tam podmienka. Ten pán Piskúň, ktorý sa vrátil, tak ten potom povedal, že oni museli skladať prísahy, že sa do Československa nepokúsia ani vrátiť, ani nikoho kontaktovať. A ich pošta prechádzala cenzúrou, takže žiadna pošta sa nedostala oficiálnou privátnou líniou. Ale jednému sa to podarilo prostredníctvom kontaktu s priemyslovkou v Štiavnici, kde vyučoval na lesníckej škole, a prosba išla služobnou cestou. Oni nemali ani diplomy so sebou, nič, takže potreboval dokladovať, pretože bol zamestnaný vo Veľkom Polesí nad Vladivostokom, že mal také územie ako dvakrát celé Československo. Takže tam potreboval deklarovať svoje vzdelanie a podľa informácií tohto pána Piskúňa, ktorý povedal, že s otcom išli do Vladivostoku a že môj otec pokračoval loďou buď na Kamčatku, alebo na Čukotku, sa jemu dostala do rúk informácia, že niekto zomrel na lodi, že vypukol týfus nejaký alebo nejaká takáto pliaga, a jednoducho, že dostal informáciu, že otec zomrel. Ale či to bolo tak, či to nebolo tak, to už teda neviem. A my sme až niekedy v päťdesiatom ôsmom, deviatom dostali taký zdrap papiera – a to je aj vo vašom archíve pri dokladovaní celých nárokov na reštituovanie – že môj otec zomrel, tuším, 25. októbra. Bolo tam uvedené 47, ale kde, to tam nikde nestálo, ani kde je pochovaný, nič. Takže, či to bola pravda, či to nebola pravda, to už nik nevie, ale bolo to z nášho Ministerstva zahraničných vecí odoslané ako písomná informácia.“ Moderátor: „Vy ste v jednom rozhovore pre Pravdu uviedli, že sa to vlastne celé udialo tak, že nejaký človek ich udal. N.E.: „Hm, hovorilo sa.“ Moderátor: „Takže, ako to vlastne bolo?“ N.E.: „Viete, to je všetko len „perhuba“ a ten pán fotograf aj jeho rodina na tomto základe potom napísali knihu, že to boli výmysly. Ale bolo to, ako naozaj, nepochopiteľné, že on, jediný z tých Rusov, ktorí boli v tom celom zozname, zostal v Štiavnici. A nevedela to len jedna z tých pozostalých žien, ale viaceré sa domnievali, že kolaboroval a spolupracoval, a tak. Popritom moja mama sama, keď ruské vojská Malinovského tiahli cez Hodrušu, mala s tými vojakmi konflikty, že bola veľmi energická a nedala si brnkať po nose, keď jej trhali z rúk hrnce a všetko, čo chcela pre nás, ako pre malé deti variť. Raz nejaký vojak mieril na ňu pištoľou a v tom prišiel nejaký dôstojník a spýtal sa, čo sa tam deje. A mama naňho plynule rusky, lebo moja mama v ruštine komunikovala so svojou mamou na sto percent – my tiež, ale v šiestich rokoch, keď sme išli do školy, tak tam to bolo seknuté. Moja mama teda povedala, čo sa deje, že jej nechcú dovoliť, aby deťom navarila jedlo, a že jej dokonca trhajú nádoby z rúk a požívatiny. Tak zase chcel oficier zastreliť vojaka, to boli také komické situácie. Bola tam taká atmosféra, že ak niekto vedel rusky, tí vojaci a tí dôstojníci úplne ináč pristupovali k tým ženám. Ale v podstate to bola určite vyššia moc a oni boli sledovaní a tak isto otec. Nakoniec mama rozprávala o tom, že v bani sa prechovávala munícia pre partizánov, a on viacej inklinoval k tým partizánskym bojom proti Nemcom. Vo filozofii tých Rusov to bolo tak zakódované, ale s tým nič neurobí človek. Keď sa nakoniec ocitol v ohrození, tak tiež sa chránil a chránil už aj celú rodinu. Bolo to niekde okolo Predajnej, tam sme sa potulovali a boli sme tam s viacerými ľuďmi podobného osudu.“

Ani mŕtvy, ani živý

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Keď otec zomrel, v tých časoch to prebiehalo všetko do takého štyridsiateho ôsmeho roku. Situácia bola taká, že oni nemali žiadne finančné prostriedky. Problém bol v tom, že neboli ani mŕtvi, ani živí a že tie kontakty sa proste museli vyvíjať aj v tom čase. Avšak myslím si, že v Československu táto celá administratíva, archívy fungovali, takže to dospelo do stavu, že ich po troch rokoch vyhlásili za nezvestných. Takže ja som si normálne do všetkých žiadostí uvádzala, že môj otec nebol mŕtvy, ale nezvestný. Tak to bolo uvedené všade a tak to bolo aj s tými ostatnými dámami. No a dvaja sa vrátili a dvaja sa nevrátili. Vrátil sa lesný inžinier napríklad. Ten sa vrátil v šesťdesiatom roku, tuším, alebo v päťdesiatom deviatom. Ja som v šesťdesiatom maturovala, tak potom v päťdesiatom deviatom sa on vrátil. A teda vrátil sa vďaka týmto kontaktom, že jeho manželka robila na sekretariáte Lesníckej školy v Banskej Štiavnici, a tam už potom nebolo možné pretrhať všetky tie nitky toho kontaktu. A krstná mama, lebo bola krstnou mamou pri katolíckom krste, tak tá obehala od Ministerstva zahraničných vecí v Prahe až po Najvyšší soviet v Moskve všetko. Letela tam, čo teda bol tiež akože velikánsky problém, a ona to ustála, bola to veľmi vitálna žena. No a nakoniec sa ho podarilo dostať naspäť. On bol potom veľmi aktívny aj na Výskumnom ústave lesníckom vo Zvolene.“ Moderátor: „V akom stave sa títo ľudia vrátili?“ N.E.: „On prišiel nezlomený. Myslím si, že taký veľmi pozitívne naladený bol, lebo to bolo preňho víťazstvo. Podľa toho, ako rozprával, tak vďaka tomu, že bol Vladivostok teritoriálne prepojený s Japonskom, zohnali na čiernom trhu všetko možné. Ale prišiel zle oblečený, takže v Moskve ho jeho manželka znovu obliekla, a keď prišli do Prahy, tak opäť nastal proces vyzliekania a obliekania do európskych šiat. Nechcel veľa rozprávať o tom. Rozdelili ich vlastne hneď na hraniciach – on išiel s mojím otcom celú tu túru – ale mňa to v tom čase ani veľmi nezaujímalo, lebo to bola vlastne utajovaná vec. Ja som dlho vôbec nevedela, čo sa stalo s mojím otcom, aký bol celý ten príbeh. A mama bola viac-menej taká smutná, rozčarovaná a videla som na nej, že je v nej kus aj takej bolesti.“

Video 4

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Píše sa len veľmi stručne. Desiateho štvrtý štyridsať päť. ,Drahá moja milovaná Zinočka, veľmi, veľmi, veľmi Teba a naše drahé deti objímam a bozkávam.' Píše, že žije veľmi dobre, cíti sa dobre, všetko je v poriadku. Obávam sa, že niekto nad ním stál, keď sa to teda akože písalo. ,Netrápte sa. Ja sa mám naozaj dobre, ale myslím stále na vás. Veľmi, veľmi by som chcel byť s vami a vrátiť sa domov. Teraz hovor o mne s našimi deťmi a spomínaj aj na všetko čo sme spolu prežili a uč sa s nimi rusky. Veľmi vás objímam a veľa, veľa ráz bozkávam, váš Saša.' To je všetko.“ Moderátor: „A tento list ste vy kedy čítali prvýkrát?“ N.E.: „Mám povedať pravdu? Otvárala som teda ten lodný kufor s tým, že neviem, či sa to moja mama vracala k tomu, ale bolo to zavreté. A keď sa odchádzalo zo Svätého Antona, keď som ja kúpila byt v Banskej Štiavnici, tak vtedy som preniesla do Bratislavy tieto veci, a prakticky ani ja som do toho nečiahla. Až teraz, keď som začala byť aktívna v Konfederácii. Celé mi to tak nejak pohladilo dušu, že konečne sa o tom dá niečo rozprávať. Predtým než som bola v Konfederácii, bola som v SANE. To bola Slovenská asociácia násilne odvlečených. My sme boli vlastne zakladajúci členovia toho hnutia. Ja som bola aj vo výbore v počiatočnom štádiu.“

O tom sa nehovorilo...

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Keď som povedala, že nezvestný, nikto sa nepýtal viac. A jedine pri maturite vznikla situácia, že som maturovala z ruštiny a vytiahla som si Šolochova, Tichý Don. Začala som teda hovoriť a bola som pochválená predsedkyňou, že ako krásne to všetko viem. A ďalšia dáma, sudkyňa z ľudu, ktorá poznala príbeh mojej rodiny, tak tá povedala, že ale však ona pochádza z ruskej rodiny, takže ona tú ruštinu musí vedieť lepšie ako všetci ostatní. A potom sa učiteľ ruštiny ospravedlnil, lebo on pokladal svoju ruštinu za najlepšiu, a všetci ostatní ju nevedeli, takže som bola dvojkárka a pri maturite som dostala jednotku. Nie, vtedy boli úplne iné časy. Po prvé, že to každý rešpektoval, že nikto nešiel pod kožu, nikdy nikto nikoho neinterviewoval dlho a nikto nerozmazával to, čo sa stalo. Vlastne to bola skutočne jedna kapitola dejín, ktorá vôbec nebola medializovaná. Kto rozprával o procesoch Horákovej a podobne? Nikto. Skôr som mala taký pocit, že to bolo opačne, že nebudem do toho zamotávať moje súkromné veci. Ale jedna bola taká, že ju musím povedať. Bolo štvrtého apríla, oslobodenie mesta Bratislavy, a my sme boli ešte v bývalej Kotve v krčme ako technikári a pospevovali sme si tam. A potom sme išli po korze a brumendo sme spievali Pochod padlých revolucionárov; nikto slová nevedel, takže žiadne spievanie neprichádzalo do úvahy. A išli sme si celou ulicou a proste sme toto pospevovali. Až išli poliši, opitých si nevšimli, ale všimli si nás, že čo to spievame. A my, že slávime oslobodenie mesta Bratislavy. A oni na to: ,Vy štyria pôjdete s nami na políciu na Lermontovovu.' A my sme odpovedali, že alebo my všetci, alebo nikto. A tak nás všetkých zobrali. No a potom prišlo na mňa hlásenie aj do Slovnaftu, že som bola burička, a do tretej nás tam držali a vypočúvali. Ale skončilo to tak, že žiadne pokračovanie nebolo, ale bola som na koberci u predsedu ROH. A aj keď sa o Slovnafte hovorilo, že to bola komunistická banda, tak myslím si, že to celkom dobre dopadlo, lebo predseda mi povedal: ,Ja vám verím, čo hovoríte, že sa to stalo, tak ako sa to stalo. Ale keby tu sedel niekto iný, tak s vami zatočí úplne ináč, takže dávajte si pozor.' No a to bola moja skúsenosť, že teda sa ani spievať nemohlo. Bolo to asi vnímané ako niečo vznešené, čo sa len pri rôznych oficiálnych podujatiach mohlo robiť.“

Po maturite

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Odišla som preč z toho kraja, pretože tam nastala veľká socializácia vďaka novému závodu v Žiari na Hronom a Štiavnicu deklasovali na obyčajné mesto. Do Žiaru nad Hronom sme chodili dva roky do prvomájových sprievodov a vždy sme sa odtiaľ vracali strašne nahnevaní, pretože sme prišli zablatení. Bola to hrozná atmosféra, všetko to blato, a my sme boli viac-menej takí napálení preto, že tuto odchádzame z vlastného mesta, ktoré má ulice vybudované, a tam ideme niečo sláviť. Proste zlostná som bola veľmi. Nebolo sa tam kde zamestnať. My sme ani umiestenky nedostávali. My sme si museli sami hľadať miesto v tom čase, takže ja som išla do zamestnania do Nitry na okresnú hygienickú stanicu, kde som robila na oddelení výživy, a po dvoch rokoch som bola nútená prihlásiť sa do školy. Lebo keď som si našla dobré miesto, trebárs v porcelánke Čáb, bolo mi jasné, že musím zarábať peniaze, pretože mama bola nakoniec na tom finančne zle. Bol tam však veľmi mizerný plat a nedarilo sa mi odtiaľ odísť. Tak som si podala prihlášku a išla som na Stavebnú fakultu. Hneď som si našla miesto v Slovnafte a tam som robila dvadsať jeden rokov.“ Moderátor: „Spomínali ste, že aj otec ako živiteľ rodiny odišiel z domu. Ako to vaša mama vôbec zvládala uživiť dve deti a seba?“ N.E.: „No to je otázka. Takých otázok určite veľa žien dostávalo v tých časoch, ale tie ženy vedeli robiť všetko. Od šitia, varenia, obrábania pôdy, chovania hydiny... Proste trápili sme sa. Žili sme so starými rodičmi, ktorí boli obidvaja chorľaví. Mame sa ešte pošťastilo, že sa narodil brat, ktorý bol o pár rokov mladší od nej, čiže mama mala zodpovednosť nielen za svoje vlastné dve deti, ale dokonca aj za môjho uja, ktorý v tom čase chodil v Banskej Hodruši do školy, keď si ho mama zobrala. Nakoniec to boli také priaznivé časy, lebo on jej zase pomáhal s nami deťmi. A keďže medzi ním a mnou bol len osemročný rozdiel, mali sme taký súrodenecký vzťah. Tak sme si vzájomne pomáhali. Jasné, musím povedať, že som mala taký pocit, že musím mame vrátiť ten blahobyt aspoň v neskoršom období, pretože mi bolo jasné, že sa pre nás veľmi obetovala. Bola fešanda, skutočná krásavica, herečka, ale nemala odvahu sa vydávať, pretože otec nebol ani živý, ani mŕtvy. Bola to asi naozaj veľká láska a ona žila len pre nás a pre tých rodičov, ktorých sa snažila doopatrovať do smrti.“

Čakanie na otca

Pre pozeranie videa potrebujete mať povolený Javascript v prehliadači, alebo skúste aktualnejší prehliadač s podporou HTML5 videa.

„Čakala. Čakala a to som mala také sny, keď som chodila do školy, keď sa už teda začal ten písomný kontakt s tým pánom Piskúňom, že som si vybájila, ako by ma poznal otec, ako by nastúpil na istej zástavke pri železničnej stanici v Banskej Štiavnici, ako by ma spoznal, že mám to znamienko nad ústami ako on má, že každý povedal, že sa naňho veľmi podobám. A prežívala som to, ako by som s ním chodila na výlety, ako by som sa s ním rozprávala o všetkom. Ale potom, po istom čase som prestala snívať a pochopila som, že tento sen asi už nie je reálny, keďže otec bol ročník narodenia 1902. Čiže tam už začal rozum fungovať. Môj otec sa ženil, keď mal 39 rokov. Teraz, keď sa rozpráva o tom, že muži sa neženia mladí, tak ani vtedy sa neženili. Pokiaľ boli zodpovední, tak sa ženili. Keď mali postavenie, keď mali akú-takú existenciu zabezpečenú. A že to bol určite muž, ktorý si vedel poradiť so životom! Pretože vyrastať bez rodičov... Keď som si predstavila, že môj syn by odo mňa odišiel ako pätnásť-, štrnásťročný, to som si vôbec nevedela predstaviť, ako to dieťa všetko prežívalo. A keď uvidíte na tých fotkách, ako boli tie deti v ruskom štýle oblečené v tej Českej Třebovej, v tej ruskej triede Všeruského gymnázia, tak tam je vidieť, aký mali tie deti vzťah k tej domovine a k tej krajine. A to nakoniec človek musí nájsť veľkú silu. Z rodiny, kde fungovalo všetko, kde nebol nedostatok – musíte v sebe nájsť veľkú silu, aby ste to prežili.“

Spracoval: Mgr. Lukáš Glesk, Oddelenie audiovizuálnej tvorby, 11/2021

Vytlačiť