Kto bol kto: opozícia

Ján BUDAJ

Patril k najvýznamnejším osobnostiam bratislavskej neoficiálnej scény na prelome 70. a 80. rokov, pričom organizoval široké spektrum nezávislých kultúrnych aktivít, vrátane koncertov, happeningov a neoficiálnych výstav. Začiatkom 80. rokov sa zapojil do aktivít ochranárskeho hnutia v Bratislave, najmä v zápase o zachovanie historických cintorínov v Bratislave. Podieľal sa na vydávaní samizdatovej literatúry, najmä časopisov Kontakt, Fragment a Fragment K. Bol hlavným redaktorom a zostavovateľom publikácie Bratislava/nahlas vydanej na jeseň 1987, ktorá cez prizmu ochranárskych a ekologických aktivít poukázala na škodlivé zásahy režimu do života spoločnosti, čím sa stala otvorenou kritikou tzv. normalizácie. Počas Novembra 1989 sa Ján Budaj stal spoluzakladateľom, členom koordinačného výboru a kľúčovou osobnosťou hnutia Verejnosť proti násiliu, zároveň hlavným organizátorom a spolu-moderátorom demonštrácií na Námestí SNP v Bratislave. Zúčastňoval sa politických rokovaní s predstaviteľmi komunistickej strany aj vlády, 24. novembra bol za VPN hosťom diskusnej relácie Štúdio dialóg ako prvej otvorenej diskusie zástupcov občianskych iniciatív s predstaviteľmi komunistického režimu. Ako líder a vedúca osobnosť pomohol Verejnosti proti násiliu v roku 1990 vyhrať voľby, po nich však v dôsledku lustračnej aféry z vedenia VPN rezignoval a na niekoľko rokov sa stiahol z politiky. Neskôr pôsobil ako politik na komunálnej úrovni, bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v rokoch 1998 – 2002 a 2016 – 2020 a v rokoch 2020 – 2023 bol ministrom životného prostredia Slovenskej republiky.

Martin BÚTORA

Vyštudoval sociológiu a filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V 60. rokoch pôsobil ako redaktor v časopise vysokoškolákov Echo, ale prispieval aj do časopisov Reflex a Kultúrny život. Po nástupe tzv. normalizácie neskôr pracoval v Československom výskumnom ústave práce a sociálnych vecí. Po tom, ako odmietol podpísať tzv. Antichartu, bol preložený na miesto sociológa a terapeuta v protialkoholickej poradni. Spolupracoval s viacerými slovenskými disidentmi, najmä pri distribúcii samizdatov. V lete 1989 bol iniciátorom a signatárom petície slovenských sociológov za prepustenie väznených členov bratislavskej päťky. Počas Novembra 1989 bol spoluzakladateľom a členom koordinačného výboru hnutia Verejnosť proti násiliu a členom jeho užšieho vedenia a jednou. Spoluorganizoval pochod Ahoj, Európa! do rakúskeho Hainburgu dňa 10. decembra 1989. V roku 1990 mal veľký podiel na sformulovaní volebného programu VPN s názvom Šanca pre Slovensko. V rokoch 1990 – 1992 pracoval ako poradca prezidenta ČSFR Václava Havla pre ľudské práva. Od roku 1997 pôsobil ako riaditeľ Inštitútu pre verejné otázky, v rokoch 1999 – 2003 bol slovenským veľvyslancom v USA. Neskôr pôsobil v mimovládnom sektore.

Miroslav CIPÁR

Študoval na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského slovenský jazyk a výtvarnú výchovu, neskôr študoval grafiku na Vysokej škole výtvarných umení. Od 60. rokov pôsobil ako umelec v slobodnom povolaní. V roku 1989 viedol bratislavskú pobočku Zväzu slovenských výtvarných umelcov. V jeho byte sa v dopoludňajších hodinách 19. novembra 1989 stretli slovenskí výtvarníci a spísali prvé revolučné vyhlásenie, ktoré potom prečítali vo večerných hodinách 19. novembra na historickom stretnutí v Umelke, kde vzniklo hnutie Verejnosť proti násiliu. Cipár bol členom jeho faktického vedenia (koordinačného výboru) a aktívny bol najmä v novembri a decembri 1989, v neskoršom období sa venoval umeleckej tvorbe.

Ján ČARNOGURSKÝ

Vyštudoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave a Karlovej univerzite v Prahe. Pred rokom 1989 patril medzi najznámejších predstaviteľov disentu na Slovensku. Ako advokát zastupoval veriacich v politických procesoch počas 80. rokov, za čo ho vylúčili z advokácie a musel sa živiť ako šofér. V marci 1988 patril k organizátorom Sviečkovej manifestácie v Bratislave a informoval o priebehu procesu s väzneným vydavateľom samizdatov Ivanom Polanským. V tom istom roku začal vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy a stal sa jedným z hlavných predstaviteľov Hnutia za občiansku slobodu na Slovensku. Začiatkom augusta 1989 bol uväznený za výzvu uctiť si pamiatku obetí okupácie Československa v roku 1968. Zato bol aj súdený v procese s bratislavskou päťkou, a na ktorej podporu sa rozbehli mnohé podpisové akcie. Keď vypukla Nežná revolúcia, sedel ako posledný člen bratislavskej päťky vo väzení, a medzi prvými požiadavkami Verejnosti proti násiliu bolo aj vyjadrenie podpory a výzva prísť pred Justičný palác žiadať jeho prepustenie. Pod tlakom preplnených námestí a postupných zmien bol 22. novembra prepustený z väzenia, vystúpil s príhovorom na tribúne N8mestia SNP a stal sa ako delegát Verejnosti proti násiliu účastníkom rokovaní s komunistickou vládou Prahe. Po vymenovaní vlády „národného porozumenia“ 10. decembra 1989 sa stal jej podpredsedom. Bol taktiež zakladateľom a predsedom Kresťanskodemokratického hnutia, založeného v roku 1990. Jeho hnutie bolo po voľbách v júni 1990 druhou najsilnejšou politickou stranou na Slovensku a s Verejnosťou proti násiliu úzko spolupracovalo v zavádzaní demokratických zmien. Ján Čarnogurský bol neskôr predsedom slovenskej vlády (1991 – 1992) a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (1998 – 2002). Do roku 2000 bol predsedom Kresťanskodemokratického hnutia, po roku 2002 odišiel z vrcholovej politiky.

Alexander DUBČEK

Mladosť a detstvo strávil v Sovietskom zväze, po návrate na Slovensko v roku 1938 vstúpil do ilegálnej KSS. Bojoval v Slovenskom národnom povstaní, po vojne pôsobil ako komunistický funkcionár na rôznych pozíciách straníckeho aparátu na regionálnej aj celoštátnej úrovni. V polovici 50. rokoch absolvoval stranícke štúdium v Moskve, kde sa zoznámil s „tajným“ Chruščovovým prejavom odsudzujúcim obdobie kultu osobnosti. V 60. rokoch bol v rámci procesu destalinizácie vymenovaný za 1. tajomníka ÚV KSS v Bratislave. Pod jeho vedením prišlo k odmäku režimu na Slovensku, k tzv. bratislavskému predjariu. V roku 1968 sa stal prvým tajomníkom Ústredného výboru KSČ a symbolom Pražskej jari a socializmu s ľudskou tvárou, počas ktorej prišlo k rozsiahlym demokratizačným reformám komunistického režimu, vrátane odstránenia cenzúry. Reformný kurz však ukončil 21. august 1968 a invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ktorá predznamenala aj Dubčekov politický pád. Z pozície najmocnejšieho muža strany bol odvolaný v apríli 1969 v dôsledku nástupu tzv. normalizácie. Krátko pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia a veľvyslanec Československa v Turecku. V roku 1970 bol postupne vylúčený z komunistickej strany a verejného života. Počas nasledujúceho obdobia tzv. normalizácie bol pod permanentným dozorom Štátnej bezpečnosti. Písal straníckemu aj štátnemu vedeniu listy, v ktorých protestoval proti zaobchádzaniu s reformnými komunistami v roku 1968. Koncom 80. rokov opäť vstúpil do verejného života, keď dostal od najstaršej univerzity na svete v Bologni čestný doktorát a viaceré zahraničné médiá s ním priniesli rozhovory. Koncom augusta 1989 sa podpísal pod petíciu na podporu bratislavskej päťky a chodil aj pred Justičný palác na súdne pojednávania. Po vypuknutí Nežnej revolúcie podporil občiansku iniciatívu VPN a vystúpil s príhovorom na tribúne na Námestí SNP aj v Prahe. Jeho ambíciou bolo stať sa prezidentom, jeho kandidatúra však nebola úspešná na úkor vedúcej osobnosti Charty 77 a Občianskeho fóra Václava Havla. Dubček sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, kde zotrval až do svojej tragickej smrti v roku 1992.

Ľubomír FELDEK

Študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, od konca 50. rokoch pracoval ako redaktor a od roku 1961 ako spisovateľ v slobodnom povolaní. V období tzv. normalizácie pôsobil ako dramaturg v divadle Nová scéna v Bratislave. Výraznejšie angažovať sa začal v roku1989, kedy podpísal výzvu Několik vět a v septembri 1989 stal sa signatárom petície za prepustenie väznených členov bratislavskej päťky. V novembri 1989 patril medzi zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu a patril do jej najužšieho vedenia, vystupoval na demonštráciách v Bratislave. Bol autorom „Výzvy radových komunistov“, ktoré bola čítaná počas prvých manifestácií. Podieľal sa na vydávaní novín Verejnosť, do ktorých autorsky prispieval.

Juraj FLAMÍK

Študoval na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej, v 80. rokoch sa angažoval v ochranárskom hnutí. Ako predseda základnej organizácie č. 13 Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny patril k hlavným zostavovateľom publikácie Bratislava/nahlas v roku 1987. Po vypuknutí Nežnej revolúcie bol v Prahe, do Bratislavy prišiel v decembri 1989 podporiť aktivity Verejnosti proti násiliu. Angažoval sa najmä v kampani pred voľbami v roku 1990, pomáhal zostavovať program Šanca pre Slovensku a zúčastňoval sa predvolebných mítingov. Vo VPN pôsobil do konca roku 1991, neskôr sa vrátil k ochranárskym aktivitám.

Fedor GÁL

Vyštudoval Chemickotechnologickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej, ale v 80. rokoch pôsobil na výskumných ústavoch na Slovenskej akadémii vied. Venoval sa sociologických výskumom a prognózam. Patril k členom autorského kolektívu publikácie Bratislava/nahlas, vydanej v roku 1987. V novembri 1989 patril k zakladateľom, členom koordinačného výboru a vedúcim osobnostiam Verejnosti proti násiliu. 24. novembra bol za VPN hosťom televíznej diskusnej relácie Štúdio dialóg, prvej diskusie vysielanej naživo, kde proti sebe stáli zástupcovia občianskych iniciatív a komunistického režimu. Zúčastňoval sa politických rokovaní s predstaviteľmi komunistického režimu a spoluformoval politickú líniu Verejnosti proti násiliu. Počas rokov 1990 – 1991 bol predsedom Koordinačného výboru VPN. Po rozpade VPN odišiel z politického života a presťahoval sa do Prahy. Pôsobil na rôznych univerzitách, ako aj súkromnom a mimovládnom sektore.

Eugen GINDL

Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, pričom šudium dokončil v roku 1968. Pracoval ako novinár, pričom spolupracoval aj s rozhlasom a s televíziou. Neskôr, v 80. rokoch, sa zapojil do aktivít v rámci ochranárskeho hnutia. Bol jedným z autorov publikácie Bratislava/nahlas. Už od vzniku Verejnosti proti násiliu patril k členom jej vedenia v rámci koordinačného výboru. 0d decembra bol šéfredaktorom novín Verejnosť, ktoré VPN vydávala. Od roku 1990 pôsobil ako novinár a redaktor, pričom spolupracoval s viacerými médiami.

Václav HAVEL

Popredný pražský disident, spisovateľ, esejista a dramatik. Už v 60. rokoch publikoval viaceré literárne práce a vytvoril prvé divadelné hry. V roku 1968 bol aktívny v rámci Klubu angažovaných nestranníkov. Po okupácii Československa prispieval do samizdatov. V roku 1977 patril k zakladateľom Charty 77, ktorá žiadala dodržiavanie základných práv a slobôd, pričom sa stal jedným z jej prvých hovorcov. V roku 1978 bol spoluzakladateľom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. Je autorom viacerých slávnych esejí kritických ku komunistickému režimu počas tzv. normalizácie, ako napr. Moc bezmocných. Za svoje politické protirežimné aktivity bol pred rokom 1989 viackrát odsúdený, vo väzení si odsedel celkovo päť rokov. Patril k najznámejším odporcom režimu v komunistickom Československu. V novembri 1989 patril medzi zakladateľov českého Občianskeho fóra, ktorého sa stal hlavnou osobnosťou a nespochybniteľným lídrom. Bol kľúčovou osobnosťou rokovaní s komunistickým režimom na celoštátnej úrovni. V decembri 1989 ho Federálne zhromaždenie v dôsledku rokovaní medzi občianskymi iniciatívami a komunistickou vládou jednohlasne zvolilo za prezidenta republiky, ktorým bol až do jej rozdelenia v roku 1992. V rokoch od 1993 do 2003 bol prezidentom Českej republiky. Jeho meno je na medzinárodnej úrovni symbolom Nežnej revolúcie v bývalom Československu.

Ivan HOFFMAN

Už v 70. rokoch vystupoval ako folkový pesničkár, pričom patril aj do združenia Slnovrat. Spolupracoval na vydávaní a distribuovaní samizdatovej literatúry (Fragment K). V júni 1989, počas vystúpenia americkej speváčky Joan Baez na Bratislavskej lýre, ho táto nečakane pozvala vystúpiť na pódium. Počas hrania pesničky „Nech mi nehovoria“ organizátori vypli elektriku a znemožnili mu tak pokračovať vo vystúpení, čo bola hanba pre celý festival. V novembri 1989 sa od začiatku pripojil k iniciatíve Verejnosť proti násiliu. Jeho pieseň “Sľúbili sme si lásku“, ktorú hrával na tribúnach na Námestí SNP v Bratislave, sa stala neoficiálnou hymnou Nežnej revolúcie na Slovensku.

Mikuláš HUBA

Vyštudoval geografiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr pôsobil na Geografickom ústave Slovenskej akadémie vied, a už od 70. rokov bol aktívnym v rámci Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, kde sa neskôr stal vedúcim základnej organizácie č. 6 v Bratislave. V roku 1987 mal veľký podiel na vydaní publikácie Bratislava/nahlas, kvôli čomu ho začala sledovať Štátna bezpečnosť. Počas Nežnej revolúcie vystúpil na revolučných tribúnach a podporoval aktivity Verejnosti proti násiliu, ktorej prvý sekretariát sídlil v priestoroch základnej organizácie č. 6. neskôr založil Stranu zelených, ktorú viedol do volieb v roku 1990, po ktorých sa stal na dva roky poslancom Slovenskej národnej rady. Naďalej sa angažoval v ochranárskych aktivitách, v rokoch 2012 – 2016 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky.

Milan KŇAŽKO

Vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, krátko pôsobil v Divadle Na korze. Od roku 1971 bol členom Novej snény a v druhej polovici 80. rokov činohry Slovenského národného divadla. Pred rokom 1989 bol veľmi populárny aj ako televízny herec, účinkoval vo viacerých filmoch. V roku 1989 podpísal výzvu Několik vět a na protest proti politike režimu vrátil titul Zaslúžilý umelec, čo bol v tom období ojedinelý počin. 17. novembra 1989 bol v Prahe a mal od českých kolegov hercov informácie z prvej ruky o brutálnom zásahu bezpečnosti proti študentskej demonštrácii. Informácie telefonoval svojim kolegom do Bratislavy. 19. novembra 1989 sa zúčastnil stretnutia v Umelke, kde vznikla Verejnosť proti násiliu. Milan Kňažko bol hneď zvolený do jej najužšieho vedenia, koordinačného výboru. Počas Novembra 1989 bol spolu s Jánom Budajom organizátorom, spolu-moderátorom a kľúčovou osobnosťou mítingov na Námestí SNP v Bratislave. Ako hosť televíznej relácie Štúdio Dialóg 24. novembra 1989 verejne žiadal zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany, čo bola kľúčová politická požiadavka novembrových dní. Zúčastnil sa aj rokovaní s predstaviteľmi komunistického režimu v Prahe aj v Bratislave. V roku 1990 bol poradcom prezidenta Václava Havla v Prahe, neskôr tiež ministrom zahraničných vzťahov Slovenskej republiky (1990). Počas rozkolu vo VPN patril k skupine Vladimíra Mečiara, s ktorým zakladal Hnutie za demokratické Slovensko. V rokoch 1992 – 1993 bol podpredsedom vlády SR a ministrom zahraničných vecí. V rokoch 1993 – 1998 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a ministrom kultúry Slovenskej republiky (1998 – 2002).

Vladimír KOMPÁNEK

Študoval na Slovenskej vysokej škole technickej a Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Patril k zakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu, pričom jeho tvorba bola inšpirovaná ľudovými motívmi. V období tzv. normalizácie mal kontakty na neoficiálnu výtvarnú scénu. V novembri 1989 sa zapojil do hnutia Verejnosť proti násiliu a bol členom jej koordinačného výboru.

Martin KRAJČOVIČ

V jarných mesiacoch roku 1990 bol zvolený za predsedu Krajského koordinačného centra VPN v Banskej Bystrici. V rokoch 1990 – 1992 bol poslancom Slovenskej národnej rady za Verejnosť proti násiliu.

Jozef KUČERÁK

Pred rokom 1989 pracoval ako vedecký pracovník Prognostického ústavu SAV a ekonóm. V januári 1990 bol za hnutie Verejnosť proti násiliu kooptovaný za poslanca Federálneho zhromaždenia. Od júna 1990 do apríla 1991 bol podpredsedom vlády Slovenskej republiky pre ekonomiku. Neskôr spoluzakladal inštitút MESA10. Počas svojho pôsobenia sa významne podieľal na ekonomickej transformácii socialistického zriadenia do slobodnej spoločnosti.

Miroslav KUSÝ

Vyštudoval Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. V 60. rokoch pôsobil ako marxistický filozof na Univerzite Komenského v Bratislave, pričom sa zapojil do reformného procesu. V rokoch 1968 – 1969 bol vedúcim ideologického oddelenia Ústredného výboru KSS. Počas čistiek v roku 1970 bol vylúčený z komunistickej strany a pracoval v Univerzitnej knižnici. Heď po zverejnení Charty 77 sa stal jej signatárom, kvôli čomu bol pod neustálym dozorom Štátnej bezpečnosti. Zároveň ho vyhodili z práce a niekoľko rokov sa živil ako robotník. Publikoval len v samizdatoch, časť jeho textov odvysielali aj zahraničné rozhlasové stanice. V roku 1989 bol uväznený v rámci procesu s členmi bratislavskej päťky. Počas novembrových udalostí bol ako člen vedenia Verejnosti proti násiliu vymenovaný za riaditeľa Federálneho úradu pre tlač a informácie. V roku 1990 sa stal nakrátko rektorom Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr pôsobil ako politický komentátor.

Ján LANGOŠ

Vyštudoval na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej. V období tzv. normalizácie pracoval na Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. V tomto prostredí sa zoznámil s viacerými ľuďmi, ktorí vystupovali v protirežimných aktivitách. Sám sa podieľal na organizácii neoficiálnych výstav či koncertov, aktivitách tajnej cirkvi či vydávaní a distribúcii samizdatov (Altamira, Kontakt, Fragment). V roku 1987 patril k signatárom Vyhlásenia k deportáciám Židov, v ktorom sa osobnosti slovenského disentu a kultúry ospravedlnili za deportácie v roku 1942. V roku 1988 pomáhal pri vydávaní samizdatu Bratislavské listy. V roku 1989 patril medzi členov koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu a stal sa jedným z jeho najdôležitejších predstaviteľov. Na stretnutí v noci z 19. na 20. novembra 1989 prišlo v návrhu pomenovať novovzniknutú iniciatívu ako Verejnosť proti násiliu. Po slobodných voľbách v júni 1990 bol menovaný do kľúčového miesta vo federálnom vládnom kabinete: stal sa ministrom vnútra. Na tejto pozícii zostal do roku 1992. V rokoch 1994 – 2002 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 2002 založil Ústav pamäti národa, ktorého bol až do svojej tragickej smrti bol predsedom správnej rady.

Vladimír MEČIAR

V 60. rokoch sa angažoval v komunistických mládežníckych organizáciách, ale pre nesúhlas s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy bol v roku 1970 vylúčený z komunistickej strany. V období tzv. normalizácie vyštudoval právo a pôsobil ako právnik v Nemšovej. Po vypuknutí Nežnej revolúcie sa angažoval v regionálnych štruktúrach Verejnosti proti násiliu v Trenčíne. V januári 1990 bol prekvapujúco Verejnosťou proti násiliu vymenovaný za ministra vnútra Slovenskej republiky vo vláde „národného porozumenia“ a počas jari sa dostal do okruhu vedenia VPN. Po slobodných voľbách v júni 1990 ho Verejnosť proti násiliu nominovala za predsedu vlády Slovenskej republiky (1990 – 1991). Po rozkole vo VPN, ktorý bol dôsledkom jeho kontroverzných metód práce, založil Hnutie za demokratické Slovensko a ako jeho predseda bol v rokoch 1992 – 1994 a 1994 – 1998 predsedom vlády Slovenskej republiky. Z titulu predsedu slovenskej vlády mal kľúčový podiel na rozdelení federácie a vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Zároveň jeho konfrontačný štýl a autoritárske črty politiky deformovali proces spoločenskej transformácie a euroatlantickej integrácie.

František MIKLOŠKO

Vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pred pádom komunizmu sa zapojil do aktivít tajnej cirkvi. V rokoch 1971 – 1983 pôsobil v Ústave technickej kybernetiky SAV ako matematik, neskôr pracoval ako robotník. V roku 1980 založil s Martinom Laukom a Jánom Čarnogurským prvý periodický samizdat na Slovensku s názvom Náboženstvo a súčasnosť. V marci 1988 bol hlavným organizátorom Sviečkovej manifestácie. V novembri 1989 sa stal členom Verejnosti proti násiliu. V rokoch 1990 – 1992 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Od roku 1992 pôsobil v Kresťanskodemokratickom hnutí. V rokoch 1992 – 2014 a 2023 doteraz je poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. Je jedným z editorov publikácie Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989.

Valér MIKULA

Vyštudoval slovenský a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr pôsobil na Slovenskej akadémii vied aj Pedagogickej fakulte v Trnave, od roku 1985 prednášal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V kľúčových chvíľach Nežnej revolúcie, po vyhlásení študentského štrajku na Filozofickej fakulte UK, patril k tým pedagógom, ktorí podporovali požiadavky študentov na demokratizáciu.

Zuzana MISTRÍKOVÁ

V roku 1989 bola študentkou divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Podporovala vyhlásenie štrajku na škole a stala sa jednou z najvýznamnejších predstaviteliek študentského hnutia na Slovensku v roku 1989, najmä potom, čo vystúpila v druhom vydaní televíznej relácie Štúdio dialóg. V rokoch 1990 – 1992 poslankyňa Slovenskej národnej rady. Neskôr pôsobila vo viacerých médiách a neziskových organizáciách.

Vladimir OKTAVEC

Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a Vysokej škole múzických umení. Po skončení štúdia nastúpil ako herec do Divadla pre deti mládež (dnes Divadlo Jána Palárika) v Trnave. V období novembra a decmebra 1989 bol hlavným protagonistom Nežnej revolúcie v Trnave, kde moderoval mítingy a organizoval štrajk hercov miestneho divadla a pobočku hnutia Verejnosť proti násiliu.

Vladimír ONDRUŠ

Vyštudoval na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej. Angažoval sa v ochranárskom hnutí v 80. rokoch, posudzoval aj publikáciu Bratislava/nahlas. Patril medzi zakladajúcich členov Verejnosti proti násiliu a bol členom jej koordinačného výboru. V decembri 1989 vstúpil do slovenskej vlády „národného porozumenia" ako jej podpredseda a pozorovateľ za Verejnosť proti násiliu. Po slobodných voľbách v júni 1990 bol zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady, a do roku 1991 bol podpredsedom vlády Vladimíra Mečiara. Je autorom biografickej knihy Atentát na Nežnú revolúciu (2009).

Martin PORUBJAK

Vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Krátko pôsobil v Divadle Na korze, v období tzv. normalizácie na Slovenskej akadémii vied v Ústave slovenskej literatúry, neskôr v 80. rokoch v Divadle SNP v Martine. Patril medzi vedúce osobnosti Verejnosti proti násiliu v novembri a decembri 1989, pričom sa podieľal najmä na organizácii veľkých mítingov na Námestí SNP v Bratislave. Krátko pôsobil aj v politike, v rokoch 1991 – 1992 bol podpredsedom slovenskej vlády Jána Čarnogurského.

Karol ROSMÁNY

Vyštudoval architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej, pričom od konca 60. rokov pôsobil ako grafik. Pracoval najmä na tvorbe kníh, pričom spolupracoval s rôznymi vydavateľstvami. V novembri 1989 vytvoril jeden z najznámejších symbolov Nežnej revolúcie: loga hnutia Verejnosť proti násiliu, v ktorej štruktúrach sa aj angažoval.

Rudolf SIKORA

Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, patril k hlavným predstaviteľom konceptuálneho umenia na Slovensku. V roku 1970 zorganizoval Prvý otvorený ateliér, ktorý však komunistický režim nepovolil. Preto sa ocitol v nemilosti, a v období tzv. normalizácie nemohol oficiálne vystavovať svoje diela. Zapájal sa do aktivít neoficiálnej a alternatívnej scény, ako aj bratislavského disentu. Podieľal sa na distribuovaní samizdatovej literatúry a organizoval stretnutia alternatívnych umelcov. 19. novembra bol hlavným iniciátorom stretnutia v Umeleckej besede, na ktorom vznikla Verejnosť proti násiliu. Začal telefonickú štafetu, ktorej výsledkom bolo obvolanie a pozvanie celej siete bratislavských aktivistov na toto historické stretnutie. Bol na ňom zvolený do užšieho vedenia hnutia: koordinačného výboru VPN. V prvých mesiacoch sa aktívne podieľal na aktivitách VPN, najmä na organizovaní mítingov na námestí a rôznych happeningov.

Ladislav SNOPKO

Vyštudoval všeobecné dejiny a archeológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pred rokom 1989 patril medzi hlavných organizátorov podujatí alternatívnej kultúry v Bratislave a spolupracoval s ochranárskym hnutím, vrátane publikácie Bratislava/nahlas. V roku 1989 patril medzi najvýraznejších aktivistov Verejnosti proti násiliu, bol členom jej koordinačného výboru, pomáhal organizovať demonštrácie. Zároveň bol aj hlavným organizátorom pochodu Ahoj Európa! z Bratislavy do Hainburgu 10. decembra 1989. V rokoch 1990 – 1992 bol ministrom kultúry Slovenskej republiky. Neskôr sa angažoval v mimovládnom sektore.

Marcel STRÝKO

Pred rokom 1989 filozof a undergroundový umelec žijúci v Košiciach. Od roku 1978 sa podieľal na vydávaní samizdatového zborníka Trinásta komnata. Bol hlavnou osobnosťou disentu v Košiciach, sledovala ho Štátna bezpečnosť. Počas novembrových udalostí spolupracoval s Občianskym fórom v Košiciach, neskôr pôsobil vo Verejnosti proti násiliu, v decembri 1989 bol jedným z kooptovaných poslancov Slovenskej národnej rady, ktorým zostal do roku 1992.

Milan ŠIMEČKA st.

Vyštudoval literatúru a filozofiu na univerzite v Brne. Od roku 1957 pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislavw, kde prednášal marxistickú filozofiu. V 60. rokoch podporoval reformný proces, začo bol po invázii vojsk Varšavskej zmluvy vylúčený z komunistickej strany. V roku 1970 ho vyhodili z práce na univerzite a pracoval ako robotník. V období tzv. normalizácie patril medzi najznámejších slovenských disidentov, niekoľko mesiacov bol väznený. Jeho kniha Obnovenie poriadku je dodnes považovaná za jeden z najlepších opisov života v komunistickom Československu v 70. rokoch. V roku 1989 sa ako rešpektovaný disident zapojil do aktivít Verejnosti proti násiliu, najmä počas prvých dní v novembri a decembri 1989.

Peter TATÁR

Vyštudoval medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V 80. rokoch sa zapájal do aktivít ochranárskeho hnutia v Bratislave, patril k autorom publikácie Bratislava/nahlas. V novembri 1989 patril k zakladajúcim členom koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu a podieľal sa na jej aktivitách v novembri a decembri 1989. V rokoch 1990 – 1992 bol poslancom Slovenskej národnej rady, v rokoch 1998 – 2002 Národnej rady Slovenskej republiky.

Peter ZAJAC

Vyštudoval slovenský jazyk a nemčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V 70. rokoch pôsobil ako redaktor a vysokoškolský pedagóg v Nitre, v 80. rokoch ako vedecký pracovník v Bratislave. Počas Novembra 1989 bol spoluzakladateľom a jedným z hlavných predstaviteľov hnutia Verejnosť proti násiliu, členom jej koordinačného výboru. Pred voľbami v roku 1990 sa podieľal na tvorbe programu Šanca pre Slovensko.