Kto bol kto: režim

Vasil BIĽAK

Kariéru v aparáte komunistickej strany začal krátko po druhej svetovej vojne. V 50. rokoch prešiel rôznymi pozíciami v straníckom aj štátnom aparáte na centrálnej aj regionálnej úrovni, vrátane pozície vedúceho tajomníka Krajského výboru KSS v Prešove. V 60. rokoch prešiel do aparátu ústredného výboru KSS na centrálnej úrovni v Bratislave, od roku 1962 bol ideologickým tajomníkom ÚV KSS. V tejto pozícii mal podiel na demokratizačnom procese v rámci tzv. bratislavského predjaria. V januári 1968 bol vymenovaný za I. tajomníka ÚV KSS, ale v priebehu roku sa stal jedným z hlavných predstaviteľov dogmatického krídla komunistickej strany. Jeho kolaborácia so Sovietskym zväzom vyvrcholila v lete 1968, keď sa stal jedným zo signatárov tzv. pozývacieho listu, žiadajúceho vojenskú intervenciu jednotiek Varšavskej zmluvy do Československa s cieľom zastaviť reformný proces socializmu s ľudskou tvárou. Počas nasledujúceho obdobia tzv. normalizácie zastával vrcholové funkcie v straníckom aparáte: bol tajomníkom Ústredného výboru KSČ pre ideológiu a zahraničné vzťahy. Ako Brežnevov dôverník bol jedným z najvplyvnejších politikov v Československu. Zostal verný dogmatickému postoju po celú svoju politickú kariéru. Z vrcholových funkcií v aparáte síce odišiel v roku 1988, ale až do pádu režimu zostal ako člen ústredného výboru vplyvným funkcionárom s nadštandardnými väzbami na Sovietsky zväz. Počas Nežnej revolúcie ho občania vnímali ako symbol kolaborácie s normalizačným režimom a bol donútený rezignovať zo všetkých verejných a straníckych pozícií. Jedna z decembrových demonštrácií študentov Nežnej revolúcie sa skončila pochodom k jeho vile pod Slavínom, kde Biľak v župane cez plot odpovedal na otázky prítomných, vrátane otázok na jeho úlohu v roku 1968. V decembri 1989 bol vylúčený z KSČ. Napriek snahám obviniť po Nežnej revolúcii V. Biľaka z vlastizrady, porušenia zákonov na ochranu mieru i ekonomických trestných činov nebol nikdy odsúdený ani potrestaný.

Marián ČALFA

Absolvoval Právnickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe a od 70. rokov pôsobil v Úrade predsedu federálnej vlády v legislatívnom odbore, od roku 1985 sa stal jeho vedúcim. Od roku 1988 pôsobil ako minister federálnej vlády bez kresla a ako predseda Legislatívnej rady vlády. Zo svojej pozície bol politicky zodpovedný za prijatie tzv. druhého obuškového zákona vo februári 1989, čo bola reakcia režimu na udalosti Palachovho týždňa v januári 1989. Ako politik komunistickej strany sa zúčastňoval kľúčových rokovaní okrúhlych stolov v Prahe v decembri 1989. Po páde „vlády 15:5" na začiatku decembra bol práve on tým politikom, ktorý zostavoval novú vládu, vymenovanú 10. decembra ako „vláda národného porozumenia“. V ten istý deň rezignoval na svoju funkciu prezident Gustáv Husák a preto M. Čalfa vykonával prezidentské právomoci až do zvolenia Václava Havla. „Vláda národného porozumenia" pod vedením M. Čalfu bola o viac ako 40 rokoch prvou vládou, kde komunisti nemali väčšinu. Jej hlavnou úlohou bolo naštartovanie procesu transformácie z totalitného režimu do demokracie a doviesť spoločnosť k prvým povojnovým slobodným voľbám v júni 1990. Čalfa hral kľúčovú úlohu pri voľbe Václava Havla za prezidenta v druhej polovici decembra 1989. Počas tajného osobného stretnutia prisľúbil Havlovi získať pre jeho kandidatúru podporu komunistických poslancov Federálneho zhromaždenia, čo sa mu aj podarilo. Po voľbách v roku 1990 sa ako člen Verejnosti proti násiliu opäť stal predsedom federálnej vlády, ktorým bol až do roku 1992.

Milan ČIČ

Po vyštudovaní práva pôsobil na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1969 – 1970 bol námestníkom ministra spravodlivosti v slovenskej vláde. Následne pôsobil opäť na akademickej pôde a ako riaditeľ Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied. V rámci rekonštrukcie slovenskej vlády v dôsledku personálnych zmien na konci 80. rokov bol vymenovaný do funkcie slovenského ministra spravodlivosti (1988 – 1989). Na tomto mieste ho zastihli aj udalosti Nežnej revolúcie. Patril k tým komunistických politikom, ktorí boli nielen ochotní viesť dialóg s občianskymi platformami, ale ktorí boli aj akceptovaní predstaviteľmi VPN. V dôsledku rokovaní tzv. okrúhleho stola na Slovensku bol vymenovaný za predsedu vlády prvej slovenskej nekomunistickej „vlády národného porozumenia“ (1989 – 1990). Predsedom vlády zostal do júnových volieb v roku 1990, v ktorých kandidoval už za Verejnosť proti násiliu. Neskôr sa pridal k platforme Hnutia za demokratické Slovensko. V rokoch 1993 – 2000 zastával funkciu predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Pavel HRIVNÁK

Vyštudoval na Chemickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej, v 70. rokoch pôsobil ako riaditeľ v podniku Chemlon Humenné. Od roku 1971 až do 1989 bol členom ÚV KSS. V neskoršom období zastával funkciu námestníka (1974 – 1982) a ministra priemyslu vo vláde SSR (1982 – 1984), potom pôsobil ako predseda Slovenskej plánovacej komisie v rovnakej vláde. 19. júna 1989 bol prekvapujúco vymenovaný za predsedu slovenskej vlády, pričom bol zároveň aj podpredsedom federálnej vlády Ladislava Adamca. V tejto pozícii ho zastihli aj udalosti Nežnej revolúcie. Rokoval s predstaviteľmi študentov krátko po tom, ako vstúpili do štrajku, a neskôr aj s členmi Verejnosti proti násiliu, pričom však jeho návrhy smerovali len k čiastočnej rekonštrukcii vlády. To nezodpovedalo predstavám VPN, a aj preto dostal poverenie zostaviť novú vládu napokon Milan Čič. Predsedníctvo Slovenskej národnej rady odvolalo Hrivnáka z funkcie 8. decembra 1989. Hrivnák následne odišiel z verejného a politického života.

Gustáv HUSÁK

Už ako študent sa aktívne angažoval v ľavicových a socialistických spolkoch, pričom v 30. rokoch vstúpil do komunistickej strany. Počas druhej svetovej vojny bol aktívnym príslušníkom komunistického odbojového hnutia, za čo bol krátko aj väznený. V roku 1943 vytvoril s Karolom Šmidkem a Ladislavom Novomeským V. ilegálne ústredné vedenie KSS, v rámci ktorého pripravoval Slovenské národné povstanie. Po jeho vypuknutí bol jedným z najaktívnejších členov Slovenskej národnej rady a zastával kľúčové miesto povereníka vnútra. Neskôr sa zúčastnil rokovaní o zostavení novej československej vlády v Moskve, aj prípravy vládneho programu. V jeho rámci presadzoval myšlienku federatívneho usporiadania československého štátu. Po voľbách v roku 1946 sa stal predsedom Zboru povereníkov a aktívne pracoval na komunistickom prevrate – počas tzv. jesennej krízy v roku 1947 na Slovensku a počas februára 1948 na celoštátnej úrovni. Zo svojej pozície sa podieľal na perzekučných opatreniach režimu v prvých rokoch od jeho nastolenia. V roku 1951 však bol počas kampane proti tzv. buržoáznym nacionalistom uväznený a vo vykonštruovanom procese v roku 1954 odsúdený na trest doživotného väzenia. Rehabilitovaný bol v 60. rokoch, kedy sa vrátil do politického života a zapojil sa do reformného procesu v rámci tzv. bratislavského predjaria. Opäť sa snažil oživiť myšlienku federalizácie, najskôr cez zvyšovanie kompetencií slovenských národných orgánov, a neskôr v roku 1968 v pozícii podpredsedu vlády priamo prípravou zákona o federácii. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa postupne stával jedným z najdôležitejších predstaviteľov tzv. normalizácie – už v auguste 1968 bol vymenovaný za I. tajomníka ÚV KSS, a na tejto pozícii robil ústupky Sovietom s cieľom „konsolidovať“ pomery v štáte – v praxi potláčaním prejavov občianskeho odporu a likvidáciou reforiem predchádzajúceho obdobia. V apríli 1969 bol vymenovaný za 1. tajomníka Ústredného výboru KSČ a z tejto pozície už celkom otvorene presadzoval tzv. normalizáciu, vrátane brutálneho zásahu proti demonštrujúcim občanom 21. augusta 1969. V nasledujúcich rokoch sa stal hlavnou postavou tzv. normalizácie, čo len potvrdil v roku 1975, kedy bol zvolený za československého prezidenta. V roku 1987, v pomeroch novej politickej línie prestavby, bol odvolaný z pozície generálneho tajomníka ÚV KSČ. Zostal však prezidentom aj členom predsedníctva ÚV KSČ. Zo svojej pozície sa aktívne nezapájal do udalostí Nežnej revolúcie – aj keď mu viacerí jeho kolegovia radili verejne vystúpiť, neurobil tak. Pri voľbe nového generálneho tajomníka komunistickej strany však podporil nevýrazného Karla Urbánka, čo neskôr hodnotil ako chybu. Vyhlásil tiež amnestiu, v dôsledku ktorej boli z väzenia prepustení viacerí politickí väzni. Z funkcie prezidenta abdikoval pod tlakom občianskych iniciatív a v dôsledku rokovaní tzv. okrúhleho stola 10. decembra 1989, potom, ako vymenoval novú vládu „národného porozumenia“. Následne sa stiahol z verejného života.

Ignác JANÁK

V 50. rokoch pôsobil ako funkcionár mládežníckych organizácií, neskôr študoval na straníckej škole v Moskve. V 60. a začiatkom 70. rokov pracoval v straníckom aparáte, a od roku 1973 bol vedúcim tajomníkom Západoslovenského Krajského výboru KSS. Od roku 1976 bol poslancom Federálneho zhromaždenia, a v roku 1977 bol zvolený za člena Predsedníctva ÚV KSS. V rámci „prestavbových“ zmien nahradil v roku 1988 na pozícii I. tajomníka ÚV KSS Jozefa Lenárta, čo bola prekvapujúca zmena, keďže bol známy ako dogmatický komunista a chránenec Vasila Biľaka. Počas Nežnej revolúcii patril ku skupine straníkov, ktorá nechcela rezignovať, ale v dôsledku vývoja v spoločnosti a rezignácie väčšiny straníkov sa radšej stiahol z verejného života.

Alojz LORENC

Vyštudoval fakultu elektroinžinierstva na Vojenskej akadémii Antonína Zápotockého v Brne, od roku 1970 však pôsobil na ministerstve vnútra, najmä ako kryptológ a neskôr náčelník Zvláštnej správy ZNB. V rokoch 1981 – 1985 pôsobil ako náčelník Správy ZNB hl. mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja. V roku 1985 bol vymenovaný na prvého námestníka federálneho ministra vnútra, kde okrem iného riadil kontrarozviedku zameranú na boj proti vnútornému nepriateľovi, známu a obávanú Štátnu bezpečnosť. V apríli 1989 bol povýšený do hodnosti generálporučíka. V roku 1989 upozorňoval vedúcich predstaviteľov komunistickej strany na napätú situáciu v spoločnosti a na potrebu realizácie reforiem, nesie však zodpovednosť za opatrenia bezpečnosti vedúce k porušovaniu ľudských práv a náboženských slobôd. Počas decembra 1989 nariadil mimoriadnu skartáciu dokumentov Štátnej bezpečnosti, v dôsledku ktorej boli zničené viaceré spisy. 21. decembra bol z pozície námestníka ministra vnútra odvolaný a koncom marca 1990 bol uvoľnený zo služobného pomeru v Zbore národnej bezpečnosti. V Českej republike proti nemu prebiehal súdny proces, v rámci ktorého bol odsúdený na 4 roky väzenia. Trest si však neodpykal, nakoľko odišiel na Slovensko. Začiatkom 90. rokov vydal knihu svojich spomienok, utiahol sa z verejného života a pôsobil ako poradca a analytik pre súkromné firmy.

Rudolf SCHUSTER

Vyštudoval staviteľstvo na Slovenskej vysokej škole technickej, následne prešiel viacerými pracovnými miestami (vrátane práce vo Východoslovenských železiarňach a Národného výboru mesta Košice), kým sa v roku 1983 stal primátorom Košíc. V roku 1986 bol vymenovaný za vedúceho tajomníka Východoslovenského Krajského národného výboru v Košiciach. 30. novembra 1989 sa s podporou Verejnosti proti násiliu stal predsedom Slovenskej národnej rady. Vymenil známeho dogmatického komunistu Viliama Šalgoviča, pričom na tejto pozícii zostal až do volieb v júni 1990. Išlo pritom o prvú personálnu výmenu na vedúcich pozíciách počas Nežnej revolúcie. Po skončení mandátu prešiel do služieb československej diplomacie a do roku 1992 pôsobil ako veľvyslanec Českej a Slovenskej federatívnej republiky v Kanade. V rokoch 1994 – 1999 bol zvolený za primátora Košíc, a v rokoch 1999 – 2004 bol prezidentom Slovenskej republiky.

Viliam ŠALGOVIČ

Vyučil sa za typografa a počas druhej svetovej vojny slúžil v slovenskej armáde na Ukrajine a v Bielorusku. V máji 1943 dezertoval k partizánom a po absolvovaní sovietskeho vojenského učilišťa pôsobil ako osvetový dôstojník. V roku 1945 sa stal členom KSS a pracovníkom vojenskej spravodajskej služby, pričom osobne vydával rozkazy na týranie osôb, ktoré boli obvinené z vykonštruovaných politických zločinov. Počas komunistického prevratu vo februári 1948 velil jednotkám Ľudových milícií v Bratislave. Od mája 1948 bol poslancom Národného zhromaždenia, ale jeho kariéru ukončili stranícke čistky. Šalgoviča preradili na bezvýznamný post v aparáte a v januári 1953 sa stal riaditeľom Hlavnej správy Štátnych majetkov na Slovensku. Následne pôsobil na rôznych funkciách v straníckom a štátnom aparáte. Po januári 1968 sa zaradil medzi najtvrdších predstaviteľov dogmatického krídla komunistickej strany. Alexander Dubček ho napriek tomu 1. júna 1968 dosadil za námestníka ministra vnútra pre riadenie Štátnej bezpečnosti. Najneskôr od začiatku augusta 1968 spolupracoval Viliam Šalgovič s KGB na prípravách invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Už v prvých hodinách okupácie poveril vybraných príslušníkov ŠtB zaisťovaním letiska v Ruzyni a zatknutím šiestich čelných predstaviteľov KSČ. Kvôli tomu sa musel ukrývať na sovietskom veľvyslanectve. 24. augusta 1968 bol odvolaný z postu námestníka pre riadenie ŠtB a o dva dni neskôr bol na mimoriadnom zjazde KSS vylúčený zo straníckeho vedenia. Do politického života sa Viliam Šalgovič mohol znova naplno zapojiť až po nástupe tzv. normalizácie, keď pôsobil ako vojenský pridelenec v Maďarsku (1969), predseda Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSS (1970 - 1975) a poslanec Federálneho zhromaždenia (1970 - 1989). Počas prvomájových osláv v roku 1987 bol na tribúne zahádzaný vajíčkami, ktorými ho trafil študent Vladimír Červeň. Koncom novembra 1989, počas mítingov Nežnej revolúcie, bol odvolaný na pozícii predsedu Slovenskej národnej rady, kde ho vymenil Rudolf Schuster. Šalgovič následne odišiel do ústrania a vo februári 1990 spáchal vo svojej bratislavskej vile samovraždu.

Gejza ŠLAPKA

Do straníckeho aparátu vstúpil už v 50. rokoch. V 60. rokoch zastával viacero pozícií v aparáte komunistickej strany v rámci Bratislavy. Najviac sa však zviditeľnil v období tzv. normalizácie, pretože v roku 1970 bol vymenovaný za vedúceho tajomníka Mestského výboru KSS v Bratislave. Od roku 1971 bol aj poslancom Federálneho zhromaždenia aj členom predsedníctva ÚV KSS. Na tejto pozícii vydržal až do roku 1988. Bol známy svojim dogmatickým postojom. O. i. bol aj členom komisie, ktorá riadila zásah proti účastníkom Sviečkovej manifestácie na Hviezdoslavovom námestí v marci 1988. Na priebeh zásahu sa pozeral priamo z hotela Carlton. V rámci personálnych zmien konca 80. rokov bolo prekvapujúce, že ho z pozície vedúceho tajomníka KSS v Bratislave presunuli na miesto tajomníka ÚV KSS. Počas pochodu študentov 16. novembra 1989 diskutoval pred budovou ministerstva školstva so študentmi a snažil sa ich protest oslabiť prísľubom budúcej diskusie. V dôsledku revolučných udalostí rezignoval na svoje funkcie.