Zahraničie

Rozpad Východného bloku

Nástup Michaila Gorbačova do čela Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v r. 1985 priniesol do politiky komunistického režimu nové (až na krátke československé intermezzo v r. 1968) princípy glasnosti a perestrojky. Gorbačov definitívne upustil aj od tzv. Brežnevovej doktríny, ktorá garantovala krajinám sovietskeho bloku ohrozeným kontrarevolúciou „bratskú pomoc“. Lídri komunistických strán jednotlivých krajín tak dostali voľnú ruku pri riešení vnútropolitickej situácie. Liberalizácia vzťahov medzi európskymi štátmi socialistického bloku mala napokon za následok ich rozdielny prístup k vnútrospoločenským požiadavkám. Zo spätného pohľadu ich podľa toho možno rozdeliť na reformné, t. j. prístupné na rokovanie s opozičnými silami (Maďarsko, Poľsko, Sovietsky zväz) a konzervatívne (Československo, NDR, Bulharsko a Rumunsko).

Poľsko

Štrajky na jar 1988 boli odpoveďou spoločnosti na neschopnosť strany a vlády riešiť najpálčivejšie problémy. Ich krvavé potlačenie ešte viac prehĺbilo nedôveru spoločnosti v Poľskú zjednotenú robotnícku stranu. Ďalšia vlna štrajkov v auguste 1988 prinútila vládu a stranu začať prvé rozhovory s opozíciou o ekonomických reformách. Po krátkej prestávke, keď si predstavitelia robotníckej strany mysleli, že to zvládnu sami a upustili od spoločných rokovaní, boli nútení začiatkom roka 1989 obnoviť spoluprácu s opozíciou. Rozhovory tzv. Okrúhleho stola trvali od 6. februára do 5. apríla 1989 a ich výsledkom bola legalizácia opozičného hnutia Solidarity, obnovenie úradu prezidenta, vznik Senátu, ale najmä „poloslobodné“ voľby. Tieto výsledky rokovaní však viacerí opoziční predstavitelia považovali za príliš malé ústupky voči čoraz slabšiemu komunistickému režimu. Nepozdávali sa im predovšetkým „poloslobodné“ voľby, v ktorých mali Poliaci možnosť vybrať si do Sejmu len 35 percent zástupcov opozície (do novovznikajúceho Senátu 100 percent).

Voľby sa konali 4. a 18. júna 1989 a Poliaci si jednoznačne vybrali demokraciu. Predstavitelia opozície získali všetky miesta (35 percent) v Sejme a 99 miest v 100 člennom Senáte. Pre vládnucich komunistov znamenali voľby totálne fiasko, pretože nespokojní obyvatelia dokonca preškrtávali aj mená reformne ladených komunistických predstaviteľov. Solidarita vedená Lechom Wałesom dokázala, že práve ona má dôveru obyvateľstva. Dohody tzv. Okrúhleho stola boli v tejto novej situácii neaktuálne a zastarané.

V júli sa síce komunistom podarilo zvoliť (prevahou jedného hlasu) za prezidenta gen. Wojciecha Jaruzelského, ale gen. Ciesławovi Kiszczakovi sa už vládu zložiť nepodarilo. Dňa 24. augusta 1989 bola zostavená nová vláda na čele s prvým nekomunistickým premiérom, predstaviteľom Solidarity, Tadeuszom Mazowieckym. Jej hlavnou úlohou bolo pripraviť ekonomické reformy, ktoré by dostali krajinu z hospodárskych ťažkostí. Koncom roka 1989 sa obnovil názov Poľská republika a tradičný erb s heraldickým znamením orla v korune.

Maďarsko

Prejavy opozičnej inteligencie sa spočiatku týkali predovšetkým čoraz viac prehlbujúcej sa hospodárskej krízy. Už v roku 1987 vyhlásila opozícia svoj reformný program, avšak s konštatovaním, že hospodársku reformu nebude možné uskutočniť bez dôkladnej politickej reformy. Nový kurz reformných komunistov povolil obnovenie dovtedy zakázaných politických strán a v záujme koordinácie činnosti opozície vznikol v marci 1989 tzv. Opozičný okrúhly stôl.

Začiatkom mája 1989 spustila maďarská pohraničná stráž odstraňovaním ostnatého drôtu a hraničných zátarás na maďarsko-rakúskej hranici proces pádu Železnej opony, ktorá po štyri desaťročia rozdeľovala Európu. Aj keď dôvody na ich odstránenie boli skôr ekonomického charakteru (príliš nákladná údržba celého zastaraného systému; na modernizáciu bolo potrebné zakúpiť drahé systémy na Západe, čím strácala Železná opona ako ochrana pred „imperialistami“ zmysel), ministri zahraničných vecí Maďarska (Gyula Horn) a Rakúska (Alois Mock) takto 27. júna 1989 začali otvárať hranice aj politicky.
Symbolickým pochovaním starej doby v Maďarsku sa stalo prenesenie pozostatkov národného hrdinu revolúcie v r. 1956 Imreho Nagya, ktoré dovtedy ležali v neznámom hrobe. Na slávnostnom pohrebe sa v uliciach Budapešti zúčastnilo okolo 800 000 ľudí. Krátko na to sa konal aj pohreb bývalého prvého tajomníka Maďarskej socialistickej robotníckej strany Jánosa Kádára, ktorého meno bolo nerozlučne späté s novodobými dejinami rokov 1956 – 1989.

V dňoch 19. – 20. augusta 1989 sa konal v Šoproni Paneurópsky piknik, ktorý mal byť symbolom opätovného spájania európskych národov. Krátke, 3 hodinové otvorenie maďarsko-rakúskej hranice využila aj asi 600 členná skupina Východných Nemcov a dostala sa na vytúžený Západ. Ďalšie tisíce obyvateľov NDR, okupujúce západonemecké veľvyslanectvá v Budapešti, Prahe a Varšave sa postupne začínali dostávať na Západ až po schválení otvorenia maďarsko-rakúskej hranice Moskvou 11. septembra 1989. Vyjednávania opozície s reformnými komunistami vyústili do zániku štátnej formy ľudovej republiky a do vyhlásenia Maďarskej republiky dňa 23. októbra 1989.

NDR

Nemecká demokratická republika vyslala v júni 1989 dôležitý vnútropolitický signál a otvorene podporila čínsky zásah proti tamojším demonštráciám (4. júna 1989). Rozmachu východonemeckých solidárnych hnutí však nedokázala zabrániť. Začiatkom septembra vzniká v Berlíne Nové fórum. Jeho predstavitelia boli presvedčení, že potrebné politické zmeny už nemôžu čakať od vedenia SED (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands), preto sa usilovali vytvoriť novú politickú platformu. Do konca novembra 1989 sa pod ich výzvu „Prelom 89“ podpísalo 75 000 ľudí. 12. Septembra 1989 bolo v Berlíne založené ďalšie hnutie Demokracia teraz. Počet občianskych hnutí rýchlo rástol a kvôli koordinácii ich činnosti vydali predstavitelia 7 iniciatív 4. októbra vyhlásenie o spoločnom postupe na demokratizácii štátu a spoločnosti.

Otvorenie maďarsko – rakúskych hraníc 11. septembra 1989 a masová emigrácia východných Nemcov touto cestou boli tiež impulzom pre hromadné demonštrácie vo väčších mestách Východného Nemecka. Zástupcovia Nového fóra sa podieľali aj na organizácii pondelkových modlitebných stretnutí v Nikolaiskirche v Lipsku a následných demonštrácií. Počet ľudí na nich sa z týždňa na týždeň zväčšoval, 16. októbra sa v lipských uliciach zhromaždilo 110 000, 30. októbra okolo 300 000 a 6. novembra až 500 000 ľudí.
6 000 občanov NDR okupujúcich ambasádu NSR v Prahe dostalo povolenie vysťahovať sa do Západného Nemecka. Z Prahy boli od 4. októbra vysielané špeciálne vlaky cez Drážďany do NSR. Situácia s východonemeckými utečencami v Prahe sa zopakovala aj začiatkom novembra 1989, keď boli zrušené víza pre občanov NDR cestujúcich do ČSSR (podľa správy Spolkového ministerstva vnútra z 9. novembra 1989 sa do NSR v roku 1989 prisťahovalo 225 233 občanov NDR, z toho 48 177 po otvorení hranice z ČSSR 3. novembra).
Na 40. výročie vzniku NDR (7. októbra) usporiadala vládna SED pompézne oslavy aj za účasti vrcholných predstaviteľov komunistických krajín rozpadajúceho sa Východneho Bloku. V ten istý deň brutálne zasiahli bezpečnostné jednotky Stasi proti demonštráciám nespokojných obyvateľov.

17. októbra došlo k personálnym zmenám na najvyšších straníckych a štátnických postoch. Dlhoročného vedúceho funkcionára strany a štátnej rady Ericha Honeckera vystriedal Egon Krenz. Následkom intenzívne pokračujúcich demonštrácií padla 7. novembra vláda a o dva dni neskôr aj berlínsky múr, symbol rozdelenej Európy. Vianoce roku 1989 priniesli východným Nemcom právo slobodného pohybu i sťahovania a otvorene sa začalo hovoriť o možnostiach spojenia oboch nemeckých štátov.

Bulharsko

Bulharskí intelektuáli a opoziční predstavitelia vyslali po uväznení V. Havla v januári 1989 do Československa protestný list. V nasledujúcich mesiacoch sa počet nezávislých opozičných skupín zväčšoval, ale pozícia prvého tajomníka Bulharskej komunistickej strany Teodora Živkova sa zdala byť naďalej neohrozená. Začiatkom roku 1989 emigrovalo v dôsledku tvrdej antitureckej politiky viac ako 300 000 bulharských Turkov. V septembri boli ohlásené rehabilitácie obetí stalinského teroru, čo malo slúžiť ako náprava imidžu komunistickej strany. Činnosť opozície sa zväčšila v súvislosti s medzinárodnou konferenciou Ekofórum, ktorá sa konala v Sofii na prelome októbra a novembra.

Dňa 10. novembra 1989 bol Živkov odvolaný z čela strany. Nahradil ho premiér Petyr Mladenov, ktorý sa o týždeň neskôr stal aj prezidentom. Do diania sa zapojila opozícia a za účasti veľkej časti obyvateľstva zorganizovala 18. novembra demonštráciu, počas ktorej padli požiadavky slobodných volieb a demokracie. Roztrieštené opozičné hnutie vytvorilo 7. decembra Spolok demokratických síl, ktorý sa stal dominantnou politickou silou v nasledujúcich dňoch a udalostiach. 15. decembra bola vyhlásená všeobecná amnestia a 29. decembra boli zrušené viaceré právne úpravy diskriminujúce tureckú menšinu.
Začiatkom januára 1990 sa začali rozhovory medzi predstaviteľmi opozície a komunistickej strany, ich výsledkom bolo aj zrušenie článku ústavy o vedúcej úlohe strany 15. januára a slobodné voľby v júni 1990.

Rumunsko

Medzi „diktátormi“ krajín s komunistickým režimom mal Nicolae Ceauşescu pozíciu neohrozeného, ale aj socializmus najviac brániaceho predstaviteľa. V auguste 1989 sa spolu s Teodorom Živkovom postavil proti zmenám v Poľsku a Maďarsku a na rozdiel od r. 1968 bol odhodlaný brániť jednotu socialistického tábora vojenskou cestou.
Odpor voči režimu sa začal najvýraznejšie prejavovať v radoch maďarskej menšiny. Dňa 15. decembra sa postavili veriaci v Temešvári proti preloženiu svojho pástora Lászla Tökesa do provinčnej farnosti. Voči demonštrantom boli 17. decembra použité zbrane, 60 z nich zahynulo. Pouličné boje trvali aj nasledujúci deň, továrne v meste vyhlásili štrajk. 20. decembra vznikol v Temešvári Rumunský demokratický front.

Ceauşescu sa snažil zvaliť vinu na západné tajné služby, tisíce ľudí zhromaždených 21. decembra pred Palácom ľudu v Bukurešti však jeho prejav nepresvedčil, vypískali ho a žiadali jeho demisiu. V pouličných bojoch padli aj v Bukurešti prvé obete. Dňa 22. decembra opäť demonštrovali v hlavnom meste desaťtisíce ľudí. Diktátorovi vypovedali poslušnosť aj armádni generáli, ktorí stiahli vojsko do kasární. V ten istý deň bol spolu s manželkou chytený na úteku a 25. decembra 1989 odsúdený vojenským tribunálom na smrť a popravený v priamom televíznom prenose. Vládu prevzal Front národnej spásy, dočasným prezidentom sa stal Ion Iliescu.