Malý slovník pojmov Nežnej revolúcie

Ahoj, Európa

Pochod obyvateľov cez Železnú oponu zo Sadu Janka Kráľa v Bratislave do rakúskeho Hainburgu. Jeho organizátorom bola Verejnosť proti násiliu, najväčšiu zásluhu na ňom mali Ladislav Snopko, Martin Bútora a Ján Budaj. Dátum bol zvolený symbolicky – 10. december ako medzinárodný deň ľudských práv, a zároveň dátum vymenovania novej federálnej vlády „národného porozumenia“. Tiež však dátum rezignácie prezidenta Gustáva Husáka, vedúcej osobnosti komunistickej strany v období tzv. normalizácie a smutne známeho výrokom z roku 1969, podľa ktorého „hranice nie sú korzo“. Pochodu cez Železnú oponu sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí – dobové odhady sa rôznia a uvádzajú čísla od 50 do 200 tisíc. Pre väčšinu z nich to bola prvá návšteva demokratickej západnej krajiny. Pochod viedol popri rieke Dunaj, pričom významnou zástavkou bol hrad Devín a okolie. Vyvrcholil v centre Hainburgu, kde jeho účastníkov privítal miestny starosta. Jedinečnú atmosféru pochodu pomáhala vytvárať aj sprievodná loď plaviaca sa po Dunaji a hrajúca piesne Nežnej revolúcie, vrátane piesní Karla Kryla. Organizátori a účastníci pochodu sa ním prihlásili k návratu Slovenska do Európy.

Bratislava/nahlas

Publikácia širokého autorského kolektívu ochranárov o stave životného a sociálneho prostredia vo vtedajšom hlavnej meste Slovenskej socialistickej republiky, Bratislave, vyšla na jeseň 1987. Po prvý krát ponúkla syntetický, otvorený, vedecky podložený a vyargumentovaný pohľad na spôsob riadenia spoločnosti v komunistickom vydaní, a to na jednom konkrétnom príklade: meste Bratislava. Podrobne poukázala na škodlivé zásahy režimu do života spoločnosti, čím sa stala otvorenou kritikou tzv. normalizácie. Pre režim totiž už pomenovanie problémov bolo nebezpečným, nakoľko potvrdzovalo, že v ,,socialistickom raji? sa vyskytujú problémy; o to horšie, že režim ich kvôli vlastným limitom nevie vyriešiť, priam ich svojim spôsobom riadenia spoločnosti generuje. Autori sa zaoberali širokou škálou problematík – od znečistenia ovzdušia cez zanedbané historické pamiatky až po znevýhodnené sociálne skupiny. Význam tejto publikácie tak presiahol rozmer ochranárstva. Jej vydanie pomohlo ukončiť občiansku pasivitu, ktorá bola od roku 1970 základom nepísanej dohody režimu s obyvateľstvom a umožňovala mu v praxi realizovať vedúcu úlohu komunistickej strany v spoločnosti. Svojim občianskym aktivizmom a hodnotovým postojom bola jedným z dôležitých zdrojov spoločenskej zmeny v roku 1989.

Autorský kolektív bol sústredený najmä okolo bratislavských pobočiek Slovenského zväzu ochrancov krajiny a prírody (č. 6 a 13) na čele s J. Budajom, M. Hubom a J. Flamíkom. Zároveň tento autorský kolektív položil základ budúcej Verejnosti proti násiliu, pretože sa v ňom po prvý krát zišlo mnoho jej budúcich aktivistov. Skladala sa zo štyroch hlavných častí (state nazvané Prírodné zložky prostredia, Kultúrno-historické zložky prostredia, Sociálne prostredie a Súvislosti), pričom celkovo obsahovala 17 kapitol, ktoré sa zmestili na 64 strán formátu A4. Zostavovateľom publikácie bol Ján Budaj a redakčný kolektív mal ďalších päť členov (popri J. Budajovi aj Juraj Flamik, Fedor Gál, Eugen Gindl, Mi kuláš Huba a Peter Tatár). Štruktúra publikácie bola vytvorená tak, že z jej obsahu sa nedalo zistiť, ktorý z autorov napísal konkrétne kapitoly. V autorskom kolektíve bolo 23 členov a publikácia mala 42 recenzentov. O publikácii Bratislava/nahlas zahraniční pozorovatelia hovorili ako o slovenskej Charte 77.

Bratislavská päťka

Posledný politický proces komunistického režimu na Slovensku sa odohrával v lete a na jeseň 1989 a vošiel do dejín ako proces s členmi bratislavskej päťky. Išlo o piatich členov Hnutia za občiansku slobodu. Bratislavskú päťku tvorili Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Hana Ponická, Anton Selecký a Vladimír Maňák. Mali v úmysle uctiť si pamiatku obetí invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 položením kvetov a vencov na miestach, kde v Bratislave a v Košiciach prišlo k úmrtiu občanov a tento svoj zámer oznámili slovenskej vláde. Miroslav Kusý a Ján Čarnogurský boli zatknutí 14. augusta 1989, zvyšní členovia päťky boli vyšetrovaní na slobode. V priebehu októbra a novembra prebiehali súdne pojednávania, perzekúciu však už ale komunistický režim nedokázal dotiahnuť do konca. Na podporu bratislavskej päťky sa zdvihla na jeseň 1989 mohutná vlny podpory, ktorá pomohla spájať nielen disent, ale týkala sa aj predtým skôr konformných a pasívnych občanov. Dokonca pred Justičným palácom sa konali protesty s účasťou niekoľko stoviek občanov už pred 16. novembrom. Ján Čarnogurský bol ako posledný člen päťky prepustený z väzenia 23. novembra 1989 pod tlakom manifestácií Nežnej revolúcie.

Generálny štrajk

Išlo o prelomový moment Nežnej revolúcie v bývalom Československu, ktorý sa zmenil na triumf občianskych iniciatív proti komunistickému režimu. Myšlienka na jeho usporiadanie rezonovala už v počas prvých výzvach a prehláseniach študentov vstupujúcich do štrajku po 17. novembri 1989. Pre komunistickú stranu, ale aj občianske platformy Išlo o jeden z kľúčových momentov Nežnej revolúcie. Kým predstavitelia opozície ho masovo propagovali ako „neformálne referendum o vedúcej úlohe strany", predstavitelia režimu sa snažili všemožne prekaziť jeho konanie (najmä kampaňou v médiách o dôsledkoch možných hospodárskych škôd), alebo minimalizovať počet jeho účastníkov. Začal sa napoludnie 27. novembra a trval dve hodiny. Prebiehal v rôznych podobách – najčastejšie formou demonštrácií na uliciach veľkých miest. Mnoho zamestnancov sa k štrajku pripojilo symbolickým spôsobom alebo skrátením dĺžky svojho pracovného času o niekoľko minút. Atmosféra generálneho štrajku bola sprevádzaná húkaním továrenských sirén, zvonením kostolných zvonov a trúbením automobilov. Odhaduje sa, že do generálneho štrajku boli aktívne zapojené tri štvrtiny obyvateľov Československa. Skončil sa triumfálnym víťazstvom občianskych platforiem a vďaka tomuto triumfu sa podarilo presadiť hlavnú politickú požiadavku novembrových dní – odstránenie článku 4 o vedúcej úlohe komunistickej strany z Ústavy.

Kooptácia členov zákonodarných orgánov

Súčasťou politických zmien v rámci Nežnej revolúcie bol aj proces personálnej výmeny členov Federálneho zhromaždenia aj Slovenskej národnej rady pred slobodnými voľbami v júni 1990. Zloženie oboch zákonodarných orgánov totiž nezodpovedalo zmenenej politickej situácii po revolučných udalostiach v novembri a decembri 1989. Išlo o nevyhnutný krok na ceste k transformácii krajiny smerom k demokracii a najmä k prvým slobodným voľbám, plánovaným na jún 1990. Proces výmeny poslancov označujeme ako kooptácie. Uskutočnili sa na základe zákona č. 183/1989 z 28. decembra 1989 a ústavného zákona č. 14/1990 z 23. januára 1990. Kooptácie prebiehali od decembra 1989 do februára 1990. V rámci kooptácia boli vymieňaní najviac skompromitovaní komunistickí poslanci (niektorí sa vzdali sami, iní boli odvolaní) za členov formujúcich sa politických strán a nezávislých kandidátov. Komunistická strana v dôsledku kooptácií stratila väčšinu vo Federálnom zhromaždení a tiež v národných parlamentoch. V Slovenskej národnej rade bolo do marca 1990 vymenených celkovo 81 zo 150 poslancov.

Kresťansko-demokratické hnutie (KDH)

Kresťansko-demokratická politická strana vytvorená koncom roka 1989 zo vznikajúcich kresťanskodemokratických klubov, zakladaných od novembra 1989. Založená bola 17. februára 1990 na ustanovujúcom sneme v Nitre. Hnutie vo voľbách v júni 1990 získalo 19,21 percent hlasov, aj keď v predvolebných odhadoch sa predpokladalo jeho víťazstvo. Stalo sa však jednou z hlavných politických strán v prvej vláde po slobodných voľbách, ktorá mala garantovať transformáciu od komunizmu k demokracii. Jeho politický program bol zameraný na kresťanských voličov so silným protikomunistickým akcentom a uplatnilo sa v ňom mnoho ľudí, ktorí boli v štruktúrach tajnej cirkvi a kresťanského disentu.

Lustračná aféra

Jedna z prvých politických afér po Nežnej revolúcii. Krátko pred voľbami v roku 1990 prechádzali kandidáti politických strán procesom tzv. lustrácie, teda preverením, či ich meno nefiguruje v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti v kategórii tajných spolupracovníkov. Výsledky lustrácií boli politickým stranám a hnutiam oznámené niekoľko dní pred konaním volieb. V dôsledku pozitívnej lustrácie boli niektorí poslanci vrátane lídrov politických strán označení za spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti (na základe záznamov v registroch ŠtB) a viacerí museli z kandidátok na poslednú chvíľu odstúpiť. V rámci lustrácií sa najznámejšími stali kauzy Josefa Bartončíka (predsedu Československej strany lidovej) v Čechách a Jána Budaja (lídra Verejnosti proti násiliu) na Slovensku. Proces lustrácií sprevádzali dodnes celkom nevyjasnené zákulisné hry na federálnom ministerstve vnútra.

Maďarská nezávislá iniciatíva (MNI)

Išlo o prvú občiansku platformu vytvorenú doslova v prvých hodinách Nežnej revolúcie, v ktorej sa združili aktivisti z prostredia maďarskej menšiny na Slovensku. Platforma bola vytvorená 18. novembra 1989 v Šali. Iniciatíva reprezentovala časť maďarskej menšiny na Slovensku a počas revolučných zmien aj v predvolebnom období úzko spolupracovala s hnutím Verejnosť proti násiliu. Jej hlavnými protagonistami boli László Szigeti, Lajos Grendel a Péter Hunčík.

Mítingy (manifestácie) na námestiach

Zhromaždenia ľudí protestujúcich proti komunistickému režimu a manifestujúcich za politické a spoločenské zmeny na námestia českých a slovenských miest počas novembra a decembra roku 1989.
Hlavnými mestami, kde sa konali kľúčové mítingy Nežnej revolúcie, boli Praha na celoštátnej a Bratislava na slovenskej úrovni. V pondelok 20. novembra predstavitelia VPN v spolupráci s bratislavskými študentmi zorganizovali demonštráciu v centre Bratislavy. Po úspechu prvej demonštrácie sa 21. novembra uskutočnila ďalšia, na ktorú prišlo veľké množstvo ľudí. S nárastom počtu demonštrantov rástla aj ich odvaha a požiadavky. Účastníci mítingov žiadali celospoločenský dialóg, vyšetrenie udalostí zo 17. novembra, odstúpenie skompromitovaných straníckych a štátnych predstaviteľov. Od 22. novembra 1989 môžeme hovoriť o masových demonštráciách, ku ktorým sa od 24. novembri pridali všetky väčšie mestá na Slovensku.

V rôznych mestách mali manifestácie svoje lokálne a časové špecifiká, mali však mnoho spoločných čŕt. Hlavnou osobou bol moderátor, ktorý informoval o situácii a vítal hostí. V snahe urobiť program čo najpríťažlivejším organizátori pozývali na zhromaždenia aj populárne osobnosti, ako boli speváci, herci a pod. Vítali aj ochotu zástupcov rôznych sfér spoločnosti prehovoriť na tribúne a pripojiť sa k požiadavkám VPN. Na tribúny pozývali aj predstaviteľov komunistickej strany, ale nie každý z nich mal odvahu predstúpiť pred tisícky ľudí a stať sa terčom negatívnej odozvy a piskotu. Počas manifestácií vládla na námestiach miest po celom Slovensku unikátna atmosféra jednoty a spolupatričnosti, ktorá robila účasť na nich jedinečným zážitkom.

Moderátori mítingov

Kľúčové osoby a lídri mítingov v mestách na Slovensku v novembri a decembri 1989. V Bratislave, na veľkých mítingoch na Námestí SNP, boli moderátormi dvaja vedúci predstavitelia Verejnosti proti násiliu: Ján Budaj a Milan Kňažko. Každá manifestácia v každom meste však mala svojho vlastného moderátora. Najčastejšie ním bol miestny líder Verejnosti proti násiliu alebo herec miestneho divadla – v nejednom prípade to bola rovnaká osoba. Moderátori nielen uvádzali rečníkov, ktorí vystupovali na tribúnach, ale sa aj podieľali na programe mítingu a mali za úlohu informovať o aktuálnom politickom vývoji.

Politika prestavby

Nová politická línia Komunistickej strany Československa, implementovaná na konci 80. rokov (najviditeľnejšie od roku 1987) ako reakcia na politiku perestrojky v Sovietskom zväze. Súčasťou tejto politiky boli aj personálne zmeny v rámci KSČ, ktoré začali v roku 1987. Na základe politiky prestavby sa režim snažil zavádzať reformy najmä v hospodárskej politike, už oveľa menej sa hovorilo o „glasnosti“ ako uvoľnení slobody slova. Československí komunisti sa obávali reforiem aj pre svoje skúsenosti z roku 1968 – boli si dobre vedomí, že moci sa ujali ako dôsledok okupácie krajiny a práve potlačenia reformnej politiky. Často preto zdôrazňovali „osobitú československú cestu“. Dôležitým výsledkom novej politickej línie však boli viaceré personálne zmeny, ktoré odštartovala výmena Gustáva Husáka na pozícii generálneho tajomníka ÚV KSČ v decembri 1987 a ktoré akcelerovali v rokoch 1988 a 1989. Pokusy o zmenu však ani zďaleka neriešili všetky naakumulované problémy. Kľúčové pre vnútropolitický vývoj bolo, že komunisti neboli ochotní vzdať sa svojho monopolného mocenského postavenia a ani pristúpiť k dialógu s opozičnými platformami, vrátane tých s komunistickými a socialistickými ideami (napr. Alexander Dubček a tzv. šesťdesiatosmičkári).

Pomlčková vojna

Spor o nové znenie názvu spoločného štátu Čechov a Slovákov na jar 1990. Začal sa koncom januára 1990, keď prezident Václav Havel navrhol zmenu pomenovania štátu z Československá socialistická republika na Československá republika. Slovenskí politici aj široká verejnosť túto zmenu odmietli a žiadali také pomenovanie spoločného štátu, ktoré bude rešpektovať rovnoprávne postavenie Slovenska. Konflikt bol nakoniec vyriešený až v apríli 1990, kedy Federálne zhromaždenie prijalo oficiálny názov Česká a Slovenská Federatívna republika. Spor po prvý krát verejne poukázal na rozdielne vnímanie spoločného štátu medzi Čechmi a Slovákmi a predznamenal budúce rozdelenie republiky.

Skartácie dokumentov Štátnej bezpečnosti

Mimoriadne a masové likvidovanie dokumentov politickej tajnej polície komunistického režimu, Štátnej bezpečnosti, ktoré prebehlo v decembri roku 1989. Štátna bezpečnosť takto pristúpila k zahladzovaniu dôkazov o mocenskom zneužívaní získaných informácií v prospech KSČ a na perzekúciu politicky nepohodlných osôb. Už 1. decembra 1989 bol vydaný rozkaz na skartáciu materiálov kompromitujúcich ŠtB. O niekoľko dní neskôr, 6. decembra, bola nariadená okamžitá skartácia spisov nepriateľských osôb, a to bez ohľadu na „živé“ alebo archivované spisy. Mimoriadne skartácie boli napokon formálne zastavené 8. decembra. Skartácie boli vykonané na základe rozkazu generála Alojza Lorenca, v tom čase prvého námestníka ministra na Federálnom ministerstve vnútra, zodpovedného za činnosť Štátnej bezpečnosti. Na ničenie dokumentov upozorňovali aj občania a stali sa dokonca požiadavkami počas niektorých mítingov v decembri 1989. Počas procesu skartácií sa zničila časť materiálov Štátnej bezpečnosti.

Slobodné voľby 8. – 9. júna 1990

Prvé slobodné a demokratické voľby na Slovensku po druhej svetovej vojne. Volebná kampaň prebiehala na jar 1990, kedy sa zároveň postupne kreovali aj politické strany. Kampaň sprevádzali aj viaceré aféry. Účasť na voľbách napokon dosiahla rekordnú výšku 95 percent voličov. Na Slovensku ich vyhrala Verejnosť proti násiliu (VPN) so ziskom 30 percent hlasov, nasledovalo Kresťansko-demokratické hnutie (KDH) s 19 percentami a Slovenská národná strana (SNS) so 14 percentami hlasov. Komunistická strana Slovenska utrpela porážku (získala iba 13 percent hlasov) a stala sa opozičnou stranou. Voľby v skutočnosti potvrdili a legitimizovali všetky politické a sociálne zmeny uskutočnené po Novembri 1989.

Slovenská národná strana (SNS)

Tradičná slovenská politická strana obnovená na jar 1990. Hlavným bodom jej politického programu bola štátna samostatnosť Slovenska. Strana vo voľbách v roku 1990 získala takmer 14 percent hlasov a stala sa členom federálneho aj slovenského parlamentu.Tradičná slovenská politická strana obnovená na jar 1990. Hlavným bodom jej politického programu bola štátna samostatnosť Slovenska. Strana vo voľbách v roku 1990 získala takmer 14 percent hlasov a stala sa členom federálneho aj slovenského parlamentu.

"Sľúbili sme si lásku"

Neoficiálna hymna Nežnej revolúcie. Pieseň vytvoril a spieval hudobník a pesničkár Ivan Hoffmanom. Pesničku hrali na mnohých mítingoch naprieč celým Slovenskom, najviac však rezonovala na Námestí SNP. Pomáhala vytvoriť unikátnu atmosféru na námestiach. Slová jej textu do veľkej miery stelesňovali ideálny Nežnej revolúcie.

Sviečková manifestácia

Prvé otvorené protirežimné vystúpenie občanov v komunistickom Československu od augusta 1969. Autorom myšlienky bol podpredseda Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný, hlavným organizátorom manifestácie v Bratislave František Mikloško a štruktúry tajnej cirkvi na Slovensku. Požiadavkami manifestácie bolo obsadenie prázdnych biskupských stolcov, dodržiavanie náboženských slobôd a občianskych práv. Manifestácia sa konala na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave dňa 25. marca 1988. Ľudia sa na podporu požiadaviek manifestácie modlili ruženec a držali v rukách zapálené sviečky. Manifestácie sa zúčastnilo približne 3500 ľudí priamo na námestí, ďalšie tisíce v priľahlých uličkách. Pokojné zhromaždenie bolo brutálne potlačené policajnými jednotkami s použitím obuškov a vodných diel. Išlo o najvýznamnejší verejný protest Slovákov proti komunistickému režimu. Manifestácia svojim nenásilným charakterom predznamenala „nežný" pád komunizmu v roku 1989.

Štátna bezpečnosť (ŠtB)

Politická polícia komunistického režimu. Časť ŠtB bola založená ako kontrarozviedna služba zameraná proti takzvaným vnútorným nepriateľom (skutočným alebo domnelým odporcom komunistického režimu). Za vnútorných nepriateľov režim nepovažoval iba svojich odporcov, ale všetkých pre seba za nepohodlných občanov. ŠtB bola zodpovedná za mnoho krvavých represií predovšetkým v 50. rokoch, kedy bola skutočným nástrojom teroru komunistickej strany. Metódy jej práce sa postupom času menili, v 70. a 80. rokoch prevažovali spravodajské metódy sprevádzané zastrašovaním, sledovaním a šikanovaním obetí. Po celé obdobie vlády komunistickej strany bola ŠtB jednou z jej hlavných opôr, kľúčovým nástrojom represie štátu proti občanom a porušovania ľudských práv a náboženských slobôd.

Štrajkové výbory

Vznikli ako reakcia na brutálne potlačenie demonštrácie pražských študentov 17. novembra. Prvý štrajkový výbor bol založený študentmi a hercami v Prahe, táto forma protestu sa však rýchlo rozšírila po celej krajine. Na Slovensku po 18. novembri zakladali štrajkové výbory študenti na herci v divadlách v Bratislave. Prvý štrajkový výbor slovenských študentov vznikol na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského 20. novembra 1989. Veľmi rýchlo nasledovali aj ďalšie slovenské univerzity a vysoké školy. Neskôr boli štrajkové výbory na podporu požiadaviek občianskych iniciatív založené aj v mnohých podnikoch a inštitúciách.

Štrnganie kľúčmi

Symbol masových mítingov v novembri a decembri 1989, počas ktorých ľudia používali štrnganie kľúčmi ako formu podpory opozície a protestu proti komunistickému režimu. Išlo o jednoduchý prostriedok, nakoľko v tom čase zväzok kovových kľúčov nosili pri sebe všetci občania.

Študentský pochod 16. novembra 1989 v Bratislave

Medzi študentmi vysokých škôl už dlho rezonovali kritické názory na vládnuci režim. Jednotlivé skupiny sa podieľali na aktivitách tajnej cirkvi, distribúcii samizdatovej literatúry či na šírení kultúrnych trendov zo Západu. Medzi bratislavskými študentmi dozrela myšlienka usporiadať v meste demonštráciu. 16. novembra 1989 sa v meste zišlo asi 200 ľudí. Držiac sa za ruky vytvorili „živú reťaz“, ktorá sa dostala pred budovu Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Tu položili vence na miesto, kde bola v auguste roku 1968 okupujúcimi vojskami Varšavskej zmluvy zastrelená študentka Danka Košanová. Počas pochodu účastníci skandovali heslá „Chceme slobodu“, „Chceme demokraciu“. Pochod vyvrcholil pred budovou ministerstva školstva. Študenti žiadali reformu školstva a celospoločenskú zmenu. Pochod bol sprevádzaný príslušníkmi jednotiek polície a ŠtB, ale aj kamerami Československej televízie, ktorá o udalosti odvysielala reportáž vo večerných správach a priniesla ju tak do pozornosti verejnosti. Demonštrácia bola v daných okolnostiach veľmi statočným skutkom; orgánom univerzity sa už represívne opatrenia proti študentom nepodarilo prijať.

Študentské hnutie

Predstavovalo jednu z hlavných zložiek protirežimného pohybu počas Nežnej revolúcie na Slovensku. Prvé študentské štrajkové výbory boli založené v Bratislave počas 20. – 21. novembra a požadovali vyšetrenie udalostí v Prahe 17. novembra, odstúpenie zodpovedných funkcionárov a otvorenú diskusiu. K ich požiadavkám sa rýchlo pridali aj generálny štrajk a spoločenské zmeny. Hnutie sa rýchlo rozšírilo na všetky slovenské univerzity – prakticky od 23. novembra boli na všetkých školách štrajkové výbory a vznikol aj celoslovenský koordinačný výbor. Zástupcovia študentského hnutia boli bezprostrednými a najbližšími spolupracovníkmi Verejnosti proti násiliu a oporou protikomunistického hnutia nielen v Bratislave, aj vo všetkých slovenských regiónoch – práve tam dlho vystupovali ako prví „priekopníci“ revolúcie. Pomáhali organizovať demonštrácie, pripravovať letáky a rozširovať vyhlásenia.

Štúdio Dialóg

Televízna relácia vysielaná prvý krát dňa 24. novembra 1989. Bolo to prvý krát, keď široká verejnosť mohla naživo sledovať televíznu diskusiu medzi zástupcami komunistickej strany a občianskych iniciatív, reprezentovaných Milanom Kňažkom, Jánom Budajom, Fedorom Gálom, Vladimírom Ondrušom a Sveťom Bombíkom. Zástupcovia opozície v televízii vyzvali na generálny štrajk a žiadali vypustiť ustanovenie ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany. Naopak, predstavitelia komunistickej strany sa snažili občanov od účasti na štrajku odhovoriť. Po historicky prvom vysielaní pokračovalo Štúdio Dialóg aj ďalšími pokračovaniami v nasledujúcich dňoch a stalo sa hlavnou mediálnou platformou dialógu medzi ustupujúcim režimom a občianskou spoločnosťou.

Vedúca úloha komunistickej strany v spoločnosti

Bola kodifikovaná v článku 4 československej ústavy z roku 1960. Na tomto článku stála reálna moc komunistickej strany nad spoločnosťou, a jeho uplatnenie v praxi bolo typické pre všetky oblasti života, na čele s personálnou a kádrovou politikou. Po úspešnom generálnom štrajku poslanci Federálneho zhromaždenia 29. novembra 1989 odhlasovali vypustenie článku 4 z ústavy. Návrh bol jednomyseľne podporený oboma komorami Federálneho zhromaždenia, paradoxne teda rovnako hladko, ako prebehlo jeho začlenenie do ústavy v roku 1960. Zrušenie článku o vedúcej úlohe KSČ bolo triumfálnym víťazstvom opozičného hnutia a otvorilo dvere nasledujúcim demokratickým zmenám. Išlo o kľúčovú politickú zmenu novembra 1989.

Verejnosť proti násiliu (VPN)

Občianske hnutie založené na stretnutí približne 450 umelcov, ochranárov, protirežimných aktivistov a študentov dňa 19. novembra 1989 v priestoroch bratislavskej Umelky. Členská základňa VPN ihneď po vzniku hnutia rýchlo rástla a absorbovala politických aktivistov zo všetkých vrstiev spoločnosti a regiónov Slovenska. Hnutie VPN sa stalo širokou platformou stojacou v opozícii proti režimu počas novembra a decembra 1989 a lídrom opozičného pohybu v spoločnosti. Jeho program sa formoval postupne, v reakcii sa politickú situáciu a rokovania s komunistami v novembri a decembri 1989. V roku 1990 vyhralo slobodné voľby. Ako vedúce hnutie počas revolúcie malo hlavnú zásluhu na politických a sociálnych zmenách na Slovensku v rokoch 1989 a 1990.

Vlak Nežnej revolúcie

Vlak vypravený dňa 6. decembra 1989 z Bratislavy do Košíc. V desaťvagónovej súprave sa nachádzalo asi tisíc vysokoškolákov, členovia Radošinského naivného divadla, VPN, hudobníci, herci, televízne a rozhlasové štáby, ale aj bežní ľudia. Na staniciach, kde vlak zastavil, boli organizované stretnutia s občanmi, hovorilo sa o situácii v meste a propagovali sa myšlienky Nežnej revolúcie. Po príchode do Košíc sa ľudia z vlaku zúčastnili demonštrácie, ktorá sa konala pred Štátnou vedeckou knižnicou.

Vláda "15:5"

Nová československá federálna vláda vytvorená 3. decembra 1989 komunistickým premiérom Ladislavom Adamcom. Bola výsledkom prvého kola rokovaní zástupcov Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu s komunistickým premiérom Ladislavom Adamcom, ktorý dostal poverenie na jej zostavenie. Pätnásť ministrov tejto vlády z dvadsiatich bolo členmi komunistickej strany. Zloženie vlády vyvolalo vlnu masových protestov obyvateľstva a vláda musela pod hrozbou opakovania generálneho štrajku abdikovať. Obyvateľstvo túto vládu považovalo za posledný pokus komunistického režimu udržať sa pri moci. Po rokovaniach za okrúhlym stolom v decembri 1989 bol zložením novej vlády poverený Marián Čalfa a jeho „vláda národného porozumenia" bola vymenovaná 10. decembra 1989.

Voľba prezidenta republiky

Jedna z kľúčových politických zmien počas Nežnej revolúcie. Dňa 10. decembra 1989, po vymenovaní vlády „národného porozumenia“, rezignoval pod tlakom verejnosti aj občianskych hnutí na post prezidenta Gustáv Husák. Hoci sa v priebehu začiatku decembra vyprofilovalo viacero osobností, ktoré mali záujem o post prezidenta a ohlásili svoju kandidatúru, reálny výber sa zúžil na dve osoby – lídra socializmu s ľudskou tvárou v roku 1968 Alexandra Dubčeka a vedúcu osobnosť Charty 77 a známeho českého disidenta Václava Havla. Rokovania o prezidentskom kandidátovi boli zdĺhavé a náročné, odohrávali sa v rozhovoroch za okrúhlym stolom začiatkom decembra 1989 aj (či najmä) v zákulisí. Prezidentským kandidátom sa nakoniec stal Václav Havel podporovaný hlavnými politickými silami – Občianskym fórom, Verejnosťou proti násiliu a po intervencii Mariána Čalfu paradoxne aj komunistickými poslancami. Václav Havel bol poslancami Federálneho zhromaždenia jednohlasne zvolený za československého prezidenta dňa 29. decembra 1989.